...že ČO sa teraz blíži k Zemi ?!

Je siedmeho novembra, sedem hodín večer, práve som sa vrátila z obchoďáku. Potrebovala som si tam poriešiť pár vecí, no po čase som vyhladla a zastavila som sa v jedálenskej časti na rýchlu večeru. Naložili mi celkom dosť (mama rada hovorí "ako drevorúbačovi"), tak som si zvyšok poprosila zabaliť a pobrala som sa domov. Vo výťahu som sa zbadala v zrkadle a okamžite som si všimla omáčku vynímajúcu sa na špičke môjho nosa. Klasika.
Viem že je v dnešnej dobe trendom hovoriť ľuďom s veľkými nosmi že sú "zaujímaví" či čo, ale toto je realita života človeka s nosiskom. Pri jedení jedál s väčším obsahom omáčky je u mňa jednoducho 99,9 percentná šanca, že si do nej neúmyselne namočím nos.
Tak, samozrejme, som už zvyknutá, hej? A hlavne, nemyslím si že ľudia s podobnými či rovnakými nosmi sú škaredí. Iba dávam vedieť, že je veľmi očividné keď sa nám ľudia snažia ohľadom tohto dvihnúť sebavedomie aj bez toho že by sme o to žiadali.
Mimo tohto všetkého, nič z toho kvôli čomu som behala po obchodnom dome nesúrilo. Ak by som chcela, mohla som kľudne zostať doma celý deň. No rozhodne som sa potrebovala dostať von z bytu, v ktorom som počas celého dňa venovala internetovému rešeršu o nejakej divnej kométe s názvom 3I/ATLAS. V našej slnečnej sústave sa objavila už zhruba v lete, a čoraz viac sa začína ponášať na dosť lenivo zamaskovanú materskú loď. Nerobím si prdel, kukni si to.
To, že toto celé vôbec registrujem je vecou čistej náhody. Málokedy si na internete čítam správy ktoré mi automaticky ponúka domovská stránka prehliadača. Ale v momente keď som zbadala "interstellar visitor" a "strange", alebo čo to už bolo, nemohla som odolať.
Toto o mne asi vedia iba moji rodičia, nanajvýš niekto komu som sa o tom zverila v nejakom klube a už som ho vživote nestretla znova - neskutočne ma desí a zároveň fascinuje tematika mimozemšťanov. Dokumenty, UFO videá, teórie a reálne presvedčivé historické záznamy o ich návštevách na Zemi stáročia dozadu...
Pamätám si, ako som ako jedenásťročná nemohla spávať, pretože som potajme kradla knižky Ericha Von Dänikena otcovi z poličky na knihy v rodičovskej spálni. Hltavo som ich čítala pri malej lampičke pod perinou, a keď som prečítala všetky ktoré sme mali doma, hľadala som v lokálnej knižnici ďaľšie. Rovnako si pamätám ako som potom zízala z okna na pole za našou bytovkou, premýšľajúc, či tie zvláštne riadky ktoré sa na nich z času na čas objavili (vďaka traktorom) nie sú náhodou kruhy v obilí...
Nikdy som si na tieto veci neutvorila vyhranený názor, nebrala som a neberiem nič z toho ako čistý fakt. Avšak iba to, že časť z toho (alebo dokonca všetko) pravda byť môže, bolo vždy niečo nad čím som sa rada zamýšľala - zároveň s pocitom, že mi je z tejto možnosti trochu nevoľno.
Na istom fóre zaoberajúcom sa témou spomínanej kométy (?...I meeean...) som našla zaujímavý komentár od jedného z čitateľov. Bola tam nadhodená myšlienka o tom že to my, ľudia, sme nepriateľská, útočná rasa. Týpek trafil klinec po hlavičke, keďže ľudstvo za posledné roky veľmi horlivo dokazuje aké schopné je absolútne dojebávať všetko čo nám so životom na tejto planéte bolo dané. Na čele so samými sebou. Aj tak však musím dodať že je dosť ťažké si predstaviť mimozemšťanov ako nekonečne milujúcich, mierumilovných, seksi učiteľov múdrosti na misii zachrániť nás pred nami samými, keď vezmem do úvahy všetky tie Hollywoodske filmy, knihy, hry, príbehy (asi mojím najobľúbenejším filmom vôbec je The Thing z roku 1982, to hádam hovorí samo za seba)...možno akurát keby som si predstavila pravdepodobnosť existencie Vesmírných lidí (kukni na ich stránku, iný trip lol), alebo postáv z nejakého debilného hentai. Ale tak, však...vždy môžem snívať...

Je tmavé, upršané utorkové ráno, a ja som sa práve zobudila na prenádherné zvuky zobúdzajúceho sa mesta duniace celou Petržalkou. Ochvíľu mi treba vstať a začať riešiť život, tak reku si nájdem pár minút pri raňajkách na písanie tohto článku (zlatááá jak si ospravedlňuje že v utorok ráno neni v robote), teda...ak sa to článkom dá nazvať. Ak sa vôbec čokoľvek v tomto vydaní Ni! dá nazvať ozajstným článkom. Keby som si mala vybrať spomedzi všetkých mesiacov jeden, ktorý môže ísť akože reálne do piče, bol by to November. Počasie je odrazu nevrlo chladné, krásne farby jesene blednú každým dňom, žiaden signifikantný sviatok na obzore, na ktorý by sa dalo tešiť...teda ak nerátame blížiace sa Vianoce, aj keď to mi príde trochu ako skúšať sa tešiť na kolonoskopiu.
Navyše vždy ochoriem.
Mimo to je to stále iba robota, robota, robota - áno, práve som napísala celý paragraf o tom, ako som v utorok ráno doma a píškam si časopištek, ale nemajte boja - od štvrtka znova zarezávam, na obzore nie je najbližšie dva týždne jediný voľný víkend, a očakáva sa odomňa aby som odohrala päť koncertov za tri dni bez toho, aby som sa nervovo zrútila. Život.
Paradoxne sú moje zimné playlisty asi najpestrejšie, možno ešte s tými letnými v závese. Aby som to teda konečne vysvetlila, rada si robím sezónne playlisty. Pridávam do nich hudbu ktorú vtedy rada počúvam, plus aj nejakú, ktorá náhodne hrá pri zaujímavých momentoch čo sa mi dejú, pri takých, ktoré by som si rada takto zakonzervovala do pesničky. Pesničky hrajúce v taxíku na ceste niekam, alebo domov odniekiaľ odkiaľ mám zážitok, pesničky hrajúce v rádiu keď som niekde s dobrými priateľmi ktorých som dlho nevidela, piesne vystihujúce moju momentálnu životnú situáciu, či piesne ktoré so sesternicami vrieskame keď máme raz za štvrť roka stretávku a čo-to popijeme. A tak si zo života tvorím taký malý muzikál. Ľúbim také.
Rada by som teda s vami zazdieľala Novembrovú časť môjho playlistu, a trošku pomlela niečo o jednotlivých piesňach a umelcoch ktorých v ňom nájdete, lebo si myslím že sú kúl!
Enjoy.

THE PLAYLIST :

The Doors - Roadhouse Blues
Type O Negative - My Grilfriend's Girlfriend
Herbie Hancock - Textures
Jeff Beck - Come Dancing
Pink Floyd - Childhood's End
Frank Zappa, The Mothers - I'm the Slime
Frank Zappa - Trouble Everyday
Frank Zappa - Sexual Harrasment in the Workplace
John Frusciante - God
Liferuiner - Suck My Dick
Silk - Freak Me
Mavi Phoenix - Mr. Nice Guy -_-
Pantera - Domination
Pantera - Cowboys From Hell
Pantera - A New Level
The Prodigy - Nasty
BETWEEN FRIENDS - JAM!
Megadeth - Tornado of Souls
Ours - Sometimes
Pantera - 5 Minutes Alone

Dnes bolo NAPITŽU počasie. Ten caps lock myslím úplne od srdca. Väčšinu času mi upršané dni nevadia, dokonca ich mám dosť rada, ale ako raz povedal Noel Gallagher "When it's cold, it's alright, when it's raining, it's alright, but when it's cold and raining...that's fucking rubbish."
Minulý víkend som vystupovala na kabarete. Atmosféra bola dobrá, užila som si celý dník. A ako sa už zvykne stávať keď mi je na nejakej akcii dobre, zabudla som si 90% vecí ktoré som si tam so sebou priniesla...
...ako, ono sa to vlastne stáva aj keď mi niekde nie je dobre. Vždy keď odchádzam z práce, urobím si minimálne tri otočky naspäť do ladiarne - raz po kľúče od bytu, raz pre peňaženku - elegantne pohodenú na stole, raz po nabíjačku.
Zavolala som teda majiteľovi podniku, a povedal mi že si po veci dnes môžem prísť, tak som prišla. Popri ich zbieraní som si položila dáždnik (ktorý vtedy už vyzeral ako relikvia z prvej svetovej vojny) na zem. Poďakovala som zamestnancovi ktorý ma pustil, a vybrala som sa späť domov. Až na električkovej zastávke som si uvedomila že som tam zabudla ten sprostý debilný dáždnik. Môj mozog je dnes funkčný natoľko, že som na to prišla iba skrze pocit že som... odrazu nejaká mokrá. Keďže vtedy už poväčšine iba popŕchalo, rozhodla som sa po dáždnik nevrátiť. Najlepšie roky už mal dávno za sebou, a niekde v práci mám ešte jeden schopnejší. Nastúpila som na električku, a keď som z nej vystúpila pri Sade Janka Kráľa, začalo totálne šťať. Rozbehla som sa cez celý park, vyprázdňujúc schránku mojich najvyberanejších nadávok do éteru, zatiaľ čo sa moje nepremokavé premokavé tenisky od číňana plnili dažďovou vodou.
Vbehla som do drogérie v Auparku, jebla prvý dáždnik ktorý som zbadala o čítačku samoobslužnej pokladne, a odtiaľ som sa konečne vybrala domov.
Doma som si vyzula topánky. Potom som zbadala, že moje premočené ponožky nechávajú na podlahe krvavé stopy. Vyzula som si pravú ponožku, totálna mäsiareň. Nič ma však nebolelo. Po dôkladnej inšpekcii som zistila, že som si jeden z nechtov na pravej nohe odstrihla spôsobom, po ktorom sa mi zarezal do vedľajšieho prsta. A to, milí čitatelia, bola čerešnička na smotanovej torte pre človeka s laktózovou intoleranciou.
Tak. Myslím že toto bol dostatočne dramatický úvod článku o mojich obľúbených digitálnych tvorcoch. Ne?
Pointou proste je, že byť z akéhokoľvek dôvodu v Novembri vonku je jednou z mojich najneobľúbenejších aktivít vôbec. A keď som doma, vnútri, a nemusím robiť nič dôležité (lebo ja doma robím strašne veľa dôležitých vecí), rada si vyložím nohy a pozriem si niečo dobré. Niečo, čo nie je telka. Málokedy pozerám na jutube náhodné videá, pretože väčšina z toho čo mi front page núka sú zrecyklované omáčky o veciach ktoré ma asi nikdy vživote nezaujímali. Mám na tejto platforme pár favoritov ktorých pozerávam už roky, a keďže väčšina Ni! (alebo aj celok) je vlastne iba more textu o formách média ktoré mám rada, povedala som si, že ponúknem niečo aj z tejto sféry. Keby neni čo pozerať pred spaním, a tak.
Vždy som mala rada počítačové hry. Combat based/strieľačky, life smiulátory (tí čo ma dobre poznajú vedia že mám takú miernu celoživotnú Sims 2 obsesiu), naozaj všeličo. Rovnako ma vždy viac bavilo sledovať ľudí ako ich hrajú, namiesto toho aby som ich hrala ja sama. Rada som sedávala pri ocovi a staršom bratrancovi keď hrávali prvý Far Cry na našom, teraz už prehistorickom, počítači. Neskôr aj Max Payne 1tku aj 2ku, prvú Mafiu, a nejaké to GTA Vice City a San Andreas s kamarátkou. Bola som veľmi prekvapená, keď som neskôr objavila na YouTube celú komunitu fungujúcu na báze sledovania niekoho ako hraje videohru. Ozaj som si myslela že je to môj dosť čudný, osobný spôsob zábavy ktorý by asi bavil málo ľudí. Ako všetci s podobnou diagnózou herného voyeurizmu som ako prvého začala sledovať, dnes už internetovú legendu, youtubera menom PewDiePie. Ten ma však bavil iba chvíľu, kým som začala vyhľadávať poväčšine pohodové, chill-out herné videá s menej prehnanými, silenými reakciami. Teraz by sa asi patrilo povedať, že som z tohto tu už vyrástla, alebo čo, ale kdeže lol. Aj po rokoch ma baví z času na čas pozeranie pár takýchto kanálov. Telku nezapínam (možno ak na sviatky u mamy), takže vždy keď si chcem pozrieť niečo lajt, je tu veľká šanca že si pred spaním odčumím aj 2-hodinový playthrough.
Jeden z mojich obľúbených tvorcov v tejto oblasti je youtuber John Wolfe, ktorého pozerávam už zhruba 8 rokov. Keď som prvýkrát natrafila na jedno z jeho videí, pamätám sa že sa mi na prvú zapáčila jeho absolútna autenticita, človečina. Žiadne teatrálne, nafejkované reakcie. Mám rada jeho sarkastický humor a hlavne totálnu úprimnosť. Ak si myslí, že je niečo číčovina, tak to povie a nepchá sa developerom do análu. Nepamätám sa už presne, ale myslím že som najskôr začala pozerávať ako hráva nekvalitné staré Creepypasta hry, spolu s pár odfláknutými indie "hororovými" projektami - niektoré tu, tu a tu linknem, občas sa k nim vrátim a stále ma vedia rozosmiať. Dnes na jeho hlavný kanál pridáva hlavne videokomentáre k rôznym duchárskym televíznym programom, ktoré si tiež niekedy rada pozriem, ale stále najradšej pozerávam ako hrá hry - herné videá v tomto období pridáva na svoj druhý kanál pod menom John Twolfe. V poslednej dobe sa mi veľmi páčil playthrough hry Still Wakes The Deep (výborná hra s geniálnym dabingom), rovnako ako pár videí zo série hier Fears To Fathom, a najnovšie to bola hra Look Outside (rovnako výborná, krásne, prepracované vizuály, skvelý storytelling, a tá hudba!!!). John taktiež streamuje na streamovacej platforme Twitch, zvykne robievať hlavne charitatívne streamy.
No...takže, keď chcete pokojný ale stále zábavný playthrough, zapnete si Johna. Niekedy však človek predsa potrebuje niečo hraničiace s psychotickou epizódou, inferno memečiek a chaosu ktorým ho sprevádza šialenec s intenzívnym švédskym prízvukom. Dámě a pánä a všetci ostatní, predstavujem vám môjho obľúbeného streamera z kolégia Vinesauce, Joela (na Twitchi pod menom Vargskelethor). Spomenula som že Johna pozerávam už nejaký ten čas, s týmto týpkom je to asi tak isto, pretože sa teraz reálne neviem rozpamätať kedy som od neho niečo videla prvýkrát. Viem, že som najprv sledovala Vinnyho ("pioniera" Vinesauce, streamerského kolektívu pôsobiaceho na Twitchi aj na YouTube). Stále ho občas rada pozerávam, má rád staršie hry, klasiku, jeho streamy sú poväčšine úplný chill, občas je tam nejaké mémenie (slovo roka) a voloviny, ale rozhodne sa to nechytá na Joelov level. Myslím že som sa k jeho kanálu dostala cez jeho Windows Destruction sériu, pamätám sa že som sa vtedy strašne kosila, lahodilo to môjmu infantilnému, jednobunkovému zmyslu pre humor. A je to tak až dodnes. Väčšinou si musím rozkúskovať sledovanie jednotlivých streamových záznamov na niekoľko dní, pretože bývajú dosť dlhé, ale mne osobne to neprekáža. Sú plné trollenia, zlých (ale, bohužiaľ, pre mňa stále vtipných) memečiek, referencii a kecov o rôznych témach z oblasti hudby, popkultúry a videohier, a sem tam natočí aj dosť dobrý travel vlog. Väčšina Joelových streamov sú, aj s prihliadnutím na absolútny chaos v nich sa odohrávajúci, môj ultimátny comfort watch. Na škodu nie je ani to, že má fest pekný hlas. Znie to možno trochu úchylne, ale úprimne, rada počúvam ľudí s peknými hlasmi rozprávať...o hocičom. Tohto chlapa dokážem počúvať celé hodiny. Pár favoritov z jeho archívu - také, na ktoré si viem spomenúť že hneď teraz - sú, napríklad teraz už kultová klasika pre komunitu jeho divákov, séria streamov hry Signal Simulator. Dosť sa v nej rozhovoril o osobných strachoch a paranojách okolo tematiky mimozemšťanov a UFO, teda niečoho, s čím sa viem úplne stotožniť - ako som už spomenula v editoriáli. Potom by som pridala tých pár krát čo streamoval The Sims 2 (je tam strašne veľa debility, ale aj tak mi pri niektorých častiach skoro ujebalo bránicu od smiechu), pár prvých streamov hry Voices of the Void a séria GTA San Andreas - spooky urban mysteries. Taktiež niekoľko dobrých jednorazoviek, ako napr. Silent Breath.

Veroniku poznám už 12 rokov. Zoznámili sme sa v rámci kapely, ktorá fungovala/nefungovala pod strechou, vtedy tiež polo-funkčnej-ako-sa-to-vezme hudobnej školy (kapele som sa venovala aj počas prvých rokov na konzerve, inak som prakticky už v tradičnej ZUŠ-ke nemala čo robiť). Stretávali sme sa v skúšobni učiteľovho syna, pričom zostava kapely sa menila takmer každý mesiac, a jediní stáli členovia boli gitarista, speváčka a ja s basou. Búchať nám chodil z milosti už aj učiteľov syn, profesionálny bubenník. Jedného dňa sa vo dverách skúšobne vedľa učiteľa zjavila usmiata, nastajlovaná babenka s cajonom v obale na pleci, očividne veľmi nadšená no i trochu nervózna z toho čo sa išlo diať. Učiteľ (ktorý z nej bol totálne posratý, tento efekt má na chlapov doteraz) nám ju predstavil, a povedal že je to naša nová bubenníčka. Myslím, že som vtedy veľmi, veľmi viditeľne prevrátila oči. "Ty si bola strašne odporná na mňa na začiatku", spomenie mi Veronika dnes hocikedy so smiechom, a veruže to bola pravda. Kvôli absolútnej absencii akéhokoľvek sebavedomia (okrem toho hráčskeho, toho bolo až príliš) som absolútne neznášala nútené interakcie so sebavedomými, peknými babami, a tak som na ňu prvých pár týždňov iba gánila a prevracala oči po každom nasilu prehodenom slove. Absolútne by ma vtedy nenapadlo že jedného dňa bude jedným z ľudí v mojom živote, ktorí sú mi najbližší, a ktorých si nesmierne vážim. Po jednom konkrétnom, intímnejšom rozhovore pri náhodnej spoločnej ceste na autobus (ktorú som bola odhodlaná pretrpieť v tichu), a ktorého iniciátorom bola ona, sa vo mne akosi prelomili ľady. Uvedomila som si, aké hlúpe boli moje predsudky, a s akým silným, úprimným a skutočne dobrým človekom mám tú česť. Neodsúdila ma za moje správanie, a ešte mi aj bola ochotná povedať svoj neľahký príbeh, a aj si vypočuť ten môj. Odvtedy sme dospeli, prešli si všetkým možným, obe sme si vydreli svoje pozície v umeleckom svete a teším sa, že sme sa neprestali stretávať, počúvať, zdieľať pekné aj menej pekné. A rovnako mi je obrovskou cťou, že niekedy zdieľame aj kabaretné dosky. Teším sa, že prijala ponuku rozhovoru. Ako Vivian (jej stage meno a persona), robila rozhovory do nemálo riadnych mainstreamových časopisov, bola hosťkou televíznych relácií a dlhodobejšie ju v televízii možno vidieť aj v seriáloch či filmoch - preto si vážim, že si našla chvíľku na môj veľmi neprofi-miničasopis. Je to kvína, je to herečka, moderátorka, burleska, je to krásny človek zovňajškom aj vnútrom - Veronika.

Ako by si predstavila sama seba? Túto otázku dávam úplne každému...a všetci sa potom takto tvária. smiech

smiech ...ako malé dievča s veľkými snami. V rámci umeleckého sveta sa cítim ako malá rybka, ktorá nikdy neprestala snívať, a zatiaľ to ani nevzdala.

Zhrňme si všetko čomu sa profesionálne naplno venuješ - čo z toho ti v tomto konkrétnom období robí najväčšiu radosť ?

Všetko, čomu sa venujem sa týka javiska. To znamená, že okrem činoherných a tanečných postáv robím už desať rokov burlesque performerku. Bola som prvá burleska ktorá verejne vystúpila na Slovensku, na to som hrdá. Okrem toho som mala aj vlastnú talkshow ktorá sa nedávno zmenila na podcast (Povedz Mi s Vivian, pozn. autora). Ten podcast je v mojom živote taká novinka, sama sa učím ako ho robiť, hľadám tú správnu cestu ako zaujať poslucháča, ale aby to zároveň nebolo príliš komerčné. Ešte k tomu veľa moderujem, a to mám asi momentálne najviac rada. Pri moderovaní vynikne dar reči, ktorý ja mám - viem s ľuďmi zalaškovať, viem ich rozosmiať, viem byť prísna...nachvíľu si s nimi viem vytvoriť vzťah, bližší vzťah ako keď päť minút performujem s burlesque číslom alebo keď hrám postavu v hre. Je to osobnejšie. A milujem to, že ideme naživo, že sa to všetko deje teraz a už nie je šanca na žiaden reparát.

Čiže aj rada improvizuješ ?

Improvizácia je veľmi ťažká. Podľa mňa musíš byť brutálny profík v tom čo robíš, aby si si mohla dovoliť improvizovať. Ja improvizujem veľmi rada, ale vždy musím mať nejaké záchytné body o ktoré sa môžem oprieť. Pokiaľ to teda nie je naša burlesková alebo komunitná šou kde už všetko a všetkých poznám, tak mám tie oporné body a potom už je iba na mojej slovnej zásobe, výrečnosti a fantázii aby som to obzvláštnila, lebo ľudia sa chcú baviť. Dôležité je ale uvedomiť si, že moderátor nie je hlavným hrdinom večera. Je iba sprevádzačom. Niektorí moderátori na to zabúdajú. Treba sa to naučiť.

Ja už poznám príbeh o tom, ako ťa divadlo oslovilo už v útlom veku...mohla by si čitateľom priblížiť ako sa to stalo?

Mamina ma odmalička, úplne odmalička, brávala do divadla. Pamätám sa, že sme chodili do Istropolisu, vzadu za ním bolo detské divadlo...kde na stenách boli obrovské muchy...ktorým sa hýbali nožičky...neviem čo to bolo zač. Pamätám sa, že ma raz, keď som mohla mať okolo desať rokov, vzala do DPOHčka. Hral sa tam nejaký Shakespeare, nepamätám si presne čo. Hral tam vtedy ešte mladučký Robo Roth, hral aj malú postavu. Nebol ešte tou divadelnou hviezdou ktorou je dnes. Veľmi sa mi vtedy zapáčil. Vyšli sme odtiaľ a ja som povedala že chcem hrať ako ten chlapec. Odvtedy je to akokeby môj idol. Nemyslím to v tom zmysle že chcem hrať ako on, ale že chcem vyvolávať v ľuďoch svojím umením také emócie, aké on vtedy vyvolal vo mne. Emócie u diváka sú u mňa na prvom mieste. Je jedno, či sú pozitívne alebo negatívne. Emócia je základné slovo môjho bytia, môjho performerského života.

Čo ťa od toho okamihu motivovalo stále sa tomu venovať, skúšať, ísť si za tým snom ?

Cítila som sa šťastná keď som divadlo videla, keď som o ňom rozprávala, keď som ho potom na detskom dramatickom krúžku hrala, keď som robila v Meteorite, v Bielom Divadle...Je dôležité povedať, že ja nemám VŠMU. Dlho som s tým bojovala. Cítila som sa kvôli tomu menejcenná. Ale už som v období, kedy mám za sebou niekoľko predstavení, osem rokov na javisku...a dokážem si povedať že to čo robím, robím dobre. Chcelo to však dlhú cestu. Každý sa v niečom podceňujeme, no pri mne to nebolo pri ničom inom takto citeľné, ako pri divadle. Mám k tomuto umeniu obrovský rešpekt. Rovnako aj ku všetkým ľuďom ktorí ho robia, to čo je za tým nie je jednoduché. Stále si uvedomujem kto som, čo viem, ale aj čo neviem. Som na seba v tomto veľmi prísna. Keď už však do niečoho idem, tak tomu verím. A verím v seba.

Teraz zabŕdnem do tvojej burlesque tvorby, kde podľa mňa naplno vyniká tvoja kreativita...kde čerpáš inšpiráciu pri tvorení nových čísel?

Všetko súvisí s divadlom. Pokiaľ číslo pre mňa nemá umeleckú hodnotu a nejako sa nespája s tým divadlom, nemá príbeh, tak ma to nebaví. Keď niečo tvorím, chcem aby to bol malý vesmír. My sme teraz napríklad spolu vystupovali na kabarete, a spomeniem tú príhodu s parochňnou ktorú som mala - dostala som na ňu veľa negatívnych komentárov. To však pre mňa nie je podstatné, pretože to číslo vnímam ako celý vizuál. To číslo nie je o tom že teraz budem prenádherná a všetkým sa budem páčiť. Všetko má pre mňa nejaký význam. Budúci rok budem predstavovať číslo Flower Queen - je to príbeh kvetu, jeho života od stonky, cez cibuľku, cez okvetné lístky až po jeseň, kedy opadne. Milujem kvety, pestujem ich v záhrade, preto ma to inšpiruje. V čísle Dark Rabbit som zajac z krajiny zázrakov - z Alice v Krajine Zázrakov, ktorú sme vtedy nacvičovali v divadle. Mám Slovenské číslo kde mám kroj, a ktoré vzniklo ako odozva na zlú politickú situáciu. Mám aj Charlieho Chaplina, čo je výrazná divadelná postava. V tomto čísle nevyzerám na prvú krásne, mám tam veľký pánsky oblek, fúziky, a všetci ho milujú. Nemusí to byť vždy o tom že som diva a femme fatale. Každý chce byť pekný, ale peknota má veľmi veľa podôb. Raz mám dlhé vlasy, raz krátke, raz mám masku, inokedy mi vôbec nevidno do tváre... A to ma na tom baví, hrať sa s podobou.

Pri tomto všetkom, čomu sa profesionálne venuješ - aký je tvoj obľúbený outlet pri ktorom vieš úplne vypnúť ?

S manželom máme záhradku! Máme tam včielnicu, sliepočky, prepeličky, pestujeme si zeleninu a ovocie. Sobota v mojom týždni vždy patrí záhrade. V sobotu ráno vstanem, - pričom v sobotu večer ešte hrávam predstavenia - urobím si ten čas a idem tam. Je mi jedno čo tam mám na sebe, teraz, keď je zima, tak mám že štyri vrstvy. Prídem, pozdravím všetky moje baby, lebo všetko sú to baby...až na kohúta Karola a pár prepeličiakov...aj tak všetkých zdravím "čaute baby", pre mňa je to jeden obrovský babinec. Pozriem záhradu s kvetmi, kde ktorá burinka vyrástla...vôbec nič neriešim, zemina za nechtami, mastné vlasy, špinavé boty, idem si svoj sen. Nemávam vtedy pri sebe telefón. Teda až na to keď robievam instagramové storky zo včelnice, lebo včely ma fascinujú. Chcem aby o nich ľudia viac vedeli. Hladkám psa, kŕmim kohúta, sliepky za mnou chodia...tu a tam ma bodne včela... A zistila som že bzukot včiel ma extrémne ukľudňuje, až uspáva. To je pozitívne. Nepozitívne je to, keď si na tej včelnici a musíš robiť. Okrem toho aj krásne voňajú, cítiš tam peľ, vosk, nektár, sú pekné, huňaté, do toho ten bzukot...keď je vonku pekne, vtáčiky spievajú...Iba by som si vtedy sadla, zavrela oči, a nechala muža nech robí sám...akože, často to robím smiech Včely sú pre mňa malý zázrak, sú jeden malý vesmír ktorý si žije vlastným životom, a ja som iba taký ten návštevník, ktorý sa na ne díva, hladká ich a teší sa z nich.

...včela sa dá pohladkať?

Dá, jasné! Včeličky hladkám a trúdy štuchám. Trúdy neštípu, nemjú žihadlo, sú veľké a hlasno bzučia, preto sú ľahko rozpoznateľné. Ja vždy prídem že Ha! Trúd! *štuch*...oni tak na mňa kuknú, ešte viac zabzučia...ale aby to nevyznelo, že im robím zle, robím to veľmi jemne.

Čo považuješ za svoj najväčší umelecký úspech ?

Že som to nevzdala. Dejú sa mi veľké veci, krásne veci, robím nádherné umenie...ale stále to nie je to, čo som si vysnívala. Takže to, že to stále robím, verím, neprestávam ani v momentálnej situácii. Mám nádej. To je podľa mňa najnebezpečnejšia emócia ktorú človek môže mať, lebo vie veľmi ublížiť. Ale stále ju mám.

Ak by si dostala možnosť urobiť reset všetkých týchto vecí, tvojej kariéry, aký by bol iný smer, ktorým by si sa vydala? Robila by si to isté, alebo by si skúsila úplne inú cestu?

Hmmm, to je dobrá otázka...(JES! pozn. autora) Chvíľu som teraz myslela že by som nič nemenila, že by som skrátka robila to isté. Ale napadlo mi, že sú pre mňa veľmi dôležité ženské témy, násilie páchané na ženách, ženské práva, ženské pocity, podpora jednorodičovstva z tej ženskej stránky...Tieto témy vo mne veľmi rezonujú, možno aj tým, že som vyrastala iba s mamou a babkou ktoré to tiež nemali v živote jednoduché. Zvládli to, a sú pre mňa obrovskými vzormi. Chcela by som byť v rámci týchto vecí viac proaktívna, a keby som si mala vybrať inú prácu, tak by som si určite vybrala prácu v jednej z takýchto organizácii, ktorá by pomáhala ženám. Myslím si že ženám treba stále viac pomáhať, treba o tom rozprávať. Sú to veľké veci, o ktorých nevieme pokiaľ s tým nežijeme, alebo nemáme niekoho v okolí, kto si tým prechádza. A pritom častokrát stačí iba povedať "počúvam ťa, som tu bre teba".

Aké sú tvoje ambície do budúcna ? Aké možnosti ťa nadchýnajú, a z čoho nemáš dobrý pociť, čo sa týka pôsobenia na slovensku ?

Rozmohol sa nám tu takový nešvár...že diváci, ktorí prídu na predstavenie a zaplatia si zaň, si myslia, že sú bohovia a môžu si čokoľvek dovoliť. Môžu sa nahlas rozprávať, hodnotiť ťa...Stalo sa mi napríklad, že počas predstavenia v kabarete, v časti kde mám tanečný výstup s obrovskou kankánovou sukňou, si jeden z divákov - pán v dôchodkovom veku! - vyložil na pódium pohár so šampanským a zavrčal na mňa keď som mu ukázala aby si ho zobral - mohla som ho pri tanci rozbiť, vyliať, logika. Rovnako partička chlapov nahlas komentovala a uťahovala si zo mňa počas môjho monológu, a keď som ich slušne - ale prísne - upozornila, prekvapene stíchli. Teším sa keď do divadla prídu deti, ale keď vidím ako sa nevedia správať...fascinuje ma to. Ja by som si to nikdy nedovolila. Zaujíma ma kam až budeme musieť v budúcnosti zájsť aby sme toho diváka, živeného masmédiami, zabavili.

Myslíš si, že k tomuto nejako prispievajú aj sociálne médiá? Máš v podstate kohokoľvek na dosah, hocikomu môžeš napísať komentár, privátnu správu...je tam predsalen menší odstup.

Áno, to že sa vidíme na instagrame neznamená že sme kamoši. To že si niečo polajkujeme neznamená že sme kamoši. Možno sa naozaj stiera vzdialenosť medzi ľuďmi, myslíme si, že si môžeme dovoliť viac, že o tom človeku z tých sociálnych médií niečo vieme. Instagram nie je realita. Bolo mi už raz vyčítané že som "Vivian aj mimo javiska". Nie. Ja som Vivian pre cudzích ľudí. Udržujem si tým svoju osobnú zónu a bezpečie. Pokiaľ nie sme kamoši, tak personu Vivian udržím aj po predstavení. Ľudia prišli na Vivi, nie na Veroniku. Osobne v tom nevidím nič zlé. Pre niekoho je to katastrofa, že je to falošné. Ja si to nemyslím, budem sa s nimi baviť úprimne, ale budem si držať to Vivian dekórum. Veronika chcem byť pre blízkych. Veronika som pri tebe, pri babách, v súkromí, pri rodine.

A k pôvodnej otázke, čo sa týka budúcnosti zo strany umelcov a inštitúcií na Slovensku, myslím, že tá nepominie, lebo my sa nedáme. Budeme bojovať za to že umenie a kultúru treba, a budeme robiť. Už teraz to robíme s odretými ušami a za pár peňazí, a budeme to robiť aj naďalej.

Čo sa týka mojich ambícií...uvedomujem si, že burlesku nebudem môcť robiť ďaľších päťdesiat rokov. Vek nemusí byť prekážkou, ale mám osobné hranice pokiaľ to chcem robiť. Preto chcem produkovať, chcem aby moja produkcia - kabaretno-burlesque produkcia, s ktorou cestujeme po Slovensku - mala stabilné miesto, aby sa ujala. Taktiež ma zaujíma produkcia menších divadelných predstavení, možno aj pomoc začínajúcim umelcom, a stále chcem samozrejme hrať.

Čo by si odkázala ľuďom ktorí majú podobné sny ako ty, ale možno majú menej odvahy na ich realizáciu?

Dá sa snívať bez odvahy ?

Podľa mňa áno. V posledom čase sa totiž stretávam s naratívom, s ktorým som aj ja mala dosť dlho problém - Veľmi by som chcel/a niečo skúsiť, urobiť toto, pustiť sa do tohto...ale vlastne to nikoho nezaujíma, tak načo?

A robíš to pre seba alebo pre iných ľudí ? Lebo keby som toto, čo ja robím, mala robiť pre ľudí, tak to nerobím. Nespĺňam nič, čo by ľudia chceli. Ale spĺňam veľa toho, čo nevedeli že chceli. Ja robím svoje umenie hlavne pre seba, lebo mňa to robí šťastvou, a neviem bez toho žiť. Nie kvôli tomu, aby mi ľudia hovorili aká som úžasná, samozrejme je to super, ale nie je to hlavný údel.
Ako som na začiatku povedala, som malé dievča s veľkými snami. Ale na to, aby sa z tých snov stala realita ktorú žijem teraz, som potrebovala naozaj veľkú dávku odvahy a sebazapretia. Zažila som nespočet odmietnutí, neprajných komentárov, veľa hejtu. A nevzdala som sa. Želám vám, aby ste si dokázali uvedomiť že ste viac než iba to, čo si o vás myslia ostatní. Aby ste niekde v sebe našli odvahu a zabojovali za svoj sen. Pretože žiť svoj sen je to najkrajšie, čo pre seba môžete urobiť.

Myslím že nadpis v tomto prípade hovorí za všetko, čiže nejaký kvetnatý úvod nie je treba. A, samozrejme, ak treba lieky, tak treba lieky. Týmito pár vecami sa dá však pekne nakopnúť imunita, keď treba. Všetko sa to točí okolo bežných ingrediencií, nič špeci.

Fermentovaný cesnak

Absolútne jednoduchá imunitná bomba. Olúpeš pár strúčikov cesnaku (niekto ich ešte dodatočne krája, niekto dáva celé), hodíš do menšieho pohára, zaleješ kvalitným, surovým medom, najlepšie teda priamo od včelára (tu plugnem svojho krstného, ktorý vyrába niekoľko druhov medov...keby dač, píšte mi a porobím objednávky lol). Zaliaty cesnak v pohári zavrieš, radšej označ dátum, ja vždy zabúdam. Nechytáš sa ho cca 3- 4 týždne, niekto ho necháva aj dlhšie. Po tejto dobe ho možno jesť. Lyžička denne je super na posilnenie imunity, pomáha pri prechladnutí a vykašliavaní hlienov. Cesnak rovnako pôsobením medu stráca svoju, niekedy až nepríjemnú ostrosť (flashback na minulé Vianoce u babky, kedy som po strúčiku cesnaku pred večerou - jedna z masochistických tradícií mojej rodiny - asi 10 minút slzila s pocitom že mi výpary z neho infiltrovali mozog). Rovnako tak nedráždi žalúdok.

Klinčeky na kašeľ

Klinčeky, ako som zistila len pár rokov dozadu, majú blahodárne účinky pri boji proti kašľu a podráždenému hrdlu. Osobne poznám dva spôsoby, ako ich v tomto smere užívať. Ak si po chorobe, a ešte dosť pokašliavaš a otravuje ťa to (alebo si zrovna na mieste, kde musíš držať hubu...ako ja častokrát na koncertoch v robote), jednoducho vezmi dva klinčeky, a cmúľaj ich. To je všetko. Sama som tomu neverila kým som to neskúsila. Veľký pozor na vdýchnutie, najlepšie ich držať medzi zubami, no aj tak sa niekedy drolia. Najlepšie teda pri tom neležať, neváľať sa.
Ďaľším spôsobom je vyrobenie si veľmi jednoduchej klinčekovej medicíny. Na rozohriatu panvicu hodíme 2-3 väčšie klinčeky, a počkáme kým sa zohrejú - trochu pri tom zbelejú. Vyberieme, rozdrvíme (najlepšie priamo v polievkovej lyžici), a zalejeme medom. Ham. 2x denne je ok, ráno a večer. Pomáha pri kašli, odporúčam brať možno max 3 - 4 dni.

Čo so zázvorom

Zázvorový čaj je výborný na hlasivky, na trávenie (pred jedlom, pekne pripraví žalúdok na ťažší chod - nepiť však úplne na lačno), aj na prechladnutie - na ktoré mi výborne zaberá v kombinácii zázvor, sladké drievko, škorica a mäta (Popradský čaj má presne takýto mix na nachladnutie). Nízky tlak crew, nepite ho príliš veľa a rýchlo, zázvor znižuje tlak, a už sa mi stalo, že keď som to prepískla, trochu ma v kuchyni vystrelo. Zázvor takisto môže obohatiť účinok aj chuť bežného slepačieho či zeleninového vývaru, a ako medicínu som už brala aj čajovú lyžičku zázvorového prášku 2x denne. Je to hnus, tak odporúčam zmiešať s trochou cukru. Za dva dni som takto bola vonku z teplôt a spolôt - pár krát som si mimo to vzala Paralen, ktorý bežne musím užívať aj celý pracovný týždeň kým sa mi uľaví.

Mamina cesnačka

Na záver pridám krátky a jednoduchý recept (ok Petra, zápražka ti zhorí v 90tich percentách prípadov) mojej mamy. Keď ešte bývala v Bratislave, jedného dňa mi volala, a zistila, že som chorá spôsobom že si ledva vládzem urobiť čaj. Do pól hodiny stála pred mojimi dverami so stále horúcim litrom tejto polievky, a odvtedy na ňu nedám dopustiť. Pomaličky som ju sŕkala, a cítila ako sa do mňa znova vracia život. Darmo, cesnak je super vec.

Recept :

Na spodok hrnca dáme olej (nie veľa, nie málo, tak na pokrytie), zapneme sporák, nevypeckovať, nech iba mierne horí (digitálne možno na 5ku).
Pridáme polievkovú lyžicu (kopcom) hladkej múky a minútku - dve miešame, pozor aby nezačalo prihárať (toto je hlavne poznámka pre mňa). Ak sa zdá, že začína, odoberieme nachvíľu zo sporáka a stále miešame, a ešte viac znížime teplotu.
Pridáme 5-6 pretlačených cesnakových strúčikov (alebo nadrobno nakrájaných, ale lepšie pretlačiť, bude jemnejšia), chvíľku posmažíme, maximálne necelú minútku.
Pridáme dve čajové lyžičky sladkej papriky, opäť chvíľku smažíme a potom to všetko zalejeme litrom vody.
Necháme zovrieť, dávame pozor aby nevykypelo, varíme cca 15 - 20 minút.
Pridáme varené zemiaky nakrájané na kocky, ale nie sú nevyhnutnosť, iba keby chceme aby viac zasýtila.
Osolíme, pridáme trošku vegety, čierneho mletého korenia alebo mletého čili.
Môžme pridať krutóny alebo natrhanú hrianku.

Veľa zdravia a dobrú chuť!

Predtrávenie sviatkov Vianočných

Štvrtok, 4.12, 18:18. Ležím v posteli. Dnes som bola v robote, a potom som prišla domov, uvarila bombovú cesnačku, spálila som si podnebie lebo som ju chlomtala vyhladovaná, a každá jedna molekula v mojom tele je pripravená na dnes vypnúť. Mozog trochu zaostáva, voľačo by ešte...však ešte toto som...mohla by som...Ne. Zajtra odohrám dva koncerty, urobím proofread, urobím posledné mikroúpravy, a novembrový Ni! je hotový. Zázrak. Strašný nátlak, keď na to čaká toľko ľudí...
V sobotu odohrám ďaľšie dva koncerty a generálku, a v nedeľu posledný jeden. Potom už len týždeň v práci, a môže sa začať predvianočné šialenstvo. Dobre, keď som vyššie uviedla že sa na Vianoce teším asi ako na kolonoskopiu, možno som trochu preháňala. Musím sa priznať, že v momente, keď zachytím prvé tóny Last Christmas od Wham, v mozgu sa mi udeje niečo podobné ako keď som v minulosti brala Xanax. Mám tú pesničku jednoducho rada.
Mám rada gýčové svetielka...film Vianočné Prázdniny (ten jeden starý český dabing je najlepší), vaječný koňak, plnené lokše na trhoch, pohár vína s mamou po štedrej večeri, bielu kapustnicu, zemiakový šlát...doriti, asi mám rada Vianoce.
To čo nemám rada je, že na to že sú Vianoce prezentované ako najpokojnejšie, najštedrejšie sviatky, všetci vieme že vo veľa aspektoch je opak pravdou. Duch Vianoc je jeden koncept, démon materializmu a chaosu je druhý. Plus povinné návštevy, povinné darčeky (pre mňa už dávno nie, zvykajte si, nemám prachy lol), hádanie sa za totálne koniny exkluzívne na Štedrý Večer, žlčníkové záchvaty, vrieskajúce deti.
Spomienky na pár posledných Vianoc s oboma rodičmi.
No nič moc.
Ale viete čo...aj tak sa na tom dá nájsť veľa pekného. A ak tých pár milých chvíľ opäť zažijem, budem úprimne rada.
...asi si idem ešte trochu obariť hubu. Som zabila polievku riadne, mňam.
Čo sa týka decembrového Ni!...zatiaľ to nechám na osud. Je toho dosť, a je možné že naozaj nebudem stíhať. Ak niečo vyjde, otvorím si šampanské, lebo to bude popri všetkom ostatnom celkom výkon.
Ak by sme sa teda nevideli, tak hezké svátky. Zalez zpátky. Děláš zmatky. Šťastnou Hanuku.
Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem. ♥