Hmyzie Vojny 2025

Dnes v noci bolo celkom teplo.
Nechala som počas nej pootvorené okno, iba aby som sa ráno zobudila s tým, že v jednom z rohov mojej spálne si čiluje pavúk, ktorého veľkosť by mala byť na Slovensku ilegálna.
Pozrite sa, ja milujem prírodu, hej? Veľmi, veľmi by som si priala sa správať ku všetkým živým tvorom (s výnimkou pár ľudí) s úctou a rešpektom, ale ani za Boha nedávam hmyz.
Pavúky sú pre mňa najhoršie (áno, viem, nie je to hmyz ale anarchidi), na druhom mieste sú osy a sršne, a hneď po týchto bzdochy, červíky, stonožky, švehly, všetko čo bzučí, hmýri sa alebo lieta. V živote som neprišla do kontaktu so švábom, ale počula som, že rady lietajú ľuďom do tváre, takže prirodzene diskriminujem aj tie.
Tento pavúk v mojej spálni bol možno veľký ako necht, plus dlhé špicaté nohy, a iba výhražne, neúctivo sedel na stene. Po asi hodine, čo som ho obchádzala s plačom na krajíčku, som ho zneškodnila pomocou spreju na vlasy a knihou hudobnej teórie.
Neviem si pomôcť, nedokážem byť s chrobákom v tej istej miestnosti, nieto ešte sa nejakého snažiť chytiť do pohára alebo brať do vreckovky. Všetko, čo by znamenalo že sa k takémuto jedincovi musím priblížiť ma absolútne osobnostne rozkladá, takže to, čo sa stalo neskôr večer v kuchyni, ma má asi naučiť postaviť sa svojmu strachu zoči voči...
Práve som sa chystala variť večeru, a postavila som hrniec na sporák. Na všetkých oknách v mojom byte mám sieťky, no niektoré nedoliehajú, takže tu a tam sa stane že nejaký dobrodruh ktorí pribzučí dovnútra sa stane synom smrti.
No tento smrad bol príliš rýchly.
Hneď ako som začula lenivé bzučanie, a zazrela niečo, niečo dosť veľké na to aby sa mi postavili všetky chlpy na tele, vedela som o koho sa jedná.
Bzdocha.
V žiadnom prípade.
Môj prvý reflex bol atakovať chrobáka kuchynskou utierkou. Obletel ju, a ako som ju šmarila jeho smerom (múdry ťah), zostala visieť na okrúlej plafónovej lampe. Chrobák pristál na utierke, vyliezol po nej a dostal sa dovnútra lampy.
Odvtedy sa nedostal von, už sú to zhruba dve hodiny.
Videla som ho loziť v lampe a snažiť sa dostať von, neúspešne.
Videla som ho sedieť na kraji lampy, no keď som do nej poklopkala s metlou, namiesto toho aby uletel zaliezol naspäť.
Pomaly, veľmi pomaly, akoby ma provokoval.
Nevečerala som.
Vážení čitatelia, toto je úvod októbrového Ni! Píšem ho na konci septembra. Buď je nejaké predčasné babie leto, alebo teda je ešte normálne leto, a ja napäto vyčkávam kým sa chladnejšie počasie ešte trochu schladí, a konečne sa začne tá pravá jeseň.
A na obdobie, kedy sa mi prestanú do bytu tlačiť všetky možné žvočíchy.
Neviem o čom bude tohtomesačné číslo, ale mám pár nápadov a dúfam že sa vám budú páčiť.
Prajem si prekonať svoj strach z chrobákov, aby som ich vedela chytať a vypúšťať do prírody ako Pokahontas, pretože napriek tomu že ich existenciu v mojom okolí nezvládam, sú to predsalen nevinné stvorenia.
Prajem si napísať a vydať toto číslo na čas.
Prajem komukoľvek, kto toto číta pekný deň. Týždeň. Mesiac.
Prajem si magický Október.
Lesgo!

Je 6 hodín večer, vonku je tma, a ja si dávam svoje prvé pivo a asi sedemstú cigaretu dňa. Nefajčila som zhruba tri mesiace.
Do krčmy som si so sebou vzala laptop, dúfajúc že moje jemné vyhorenie po dvoch mesiacoch s vrtulou v riti ma obdaruje aspoň iskierkou kreatívnej sily. Hádam by sa už patrilo pokecať o muzike.
Hudbou žijem, živím sa ňou, aj ju rovnako robím iba pre zábavu, predieram sa s jej pomocou životom tak ako hocikto iný s takouto (zatiaľ nie smrteľnou) závislosťou. Veľmi jemne, zdravo povedané, niekedy ma napadá, že by bez nej moja existencia nemala ani základné opodstatnenie. Rada a neustále ľudí otravujem so svojimi novými objavmi, plejlistmi, nápadmi na pesničky, a práve teraz je čas na to, aby som pootravovala aj kohokoľvek, kto sa rozhodol toto čítať.
Jeseň - konkrétne mesiac október, je čas v roku, počas ktorého takmer automaticky, akoby išlo o základný biologický reflex, začínam počúvať primárne jednu kapelu - Type O Negative.

Znova sedím v krčme.
Vlastne v tej istej, v ktorej som sedela počas písania predchádzajúceho článku.
Na to, ako sa dnes cítim (a snáď aj na to, o čom práve idem písať) som až bolestne triezva. Pijem ríbezľovo - mätovú limonádu s ľadom a je mi trochu zima.
Každé dve minúty okolo môjho stola prechádza mierne premotivovaný mladý čašník skenujúci celú fajčiarsku sekciu, a som z toho trošku nervózna. Neodvážila som sa preto napísať nadpis tejto sekcie cez celú moju žiarivú obrazovku. Aj keď sa mi vo všeobecnosti celkom darí predstierať, že mám v paži, myslím si že by som v tej paži aj trochu mala, keby si on, alebo niekto z okolosediacich tie slová prečítal.
Keď ma tento koncept a názov zhruba pred mesiacom napadol, pripadal mi takýto nadpis prudko vtipný a kreatívny. Počas písania článku o textoch piesní ktoré ma zaujali minulý mesiac,som sa znova raz zbadala, ako jednoducho celým svojím bytím obdivujem tú číru divnotu, akými sú texty frontmana skupiny Electric Six Dicka Valentine. Rozhodla som sa teda venovať celú jednu sekciu v Ni! práve týmto - vážení čitatelia, predstavujem Vám

Absolútne netuším o čo sa v tejto piesni jedná, ale predstavujem si (nejakým spôsobom) smrteľnú tanečnú súťaž v undergroundovom klube s podlahou žiariacou všetkými farbami dúhy (presne takou, aká je na obale albumu Fire). A úprimne mi príde dosť zaujímavé, ako sa dá tak dlhá veta ako napr. tá o roztrhaní dievčaťa holými rukami (top, udajte ma) natlačiť do celkom rýchleho rytmu piesne. Tento track je jedným z mojich obľúbených na tomto albume, aj vďaka tým šialeným syntetizátorom v refréne.
Ďaľšou, o ktorej si myslím že stojí za zmienku je posledná pieseň z toho istého albumu - Future Is In The Future. Táto má trochu také špeciálne miesto v mojom srdiečku. Bol rok 2019, boli sme s orchestrom na turné v Nemecku, a 90% času sme strávili v autobuse, presúvajúc sa denno denne z mesta do mesta. Počúvala som túto pesničku dookola, predstavujúc si budúcnosť, ktorá vyzerala rozhodne lepšie než tá, ktorá nás v roku 2020 všetkých zošrotovala.

...okej, práve som sa rozhodla že všetky piesne ktoré v tomto článku spomeniem, budú z toho istého albumu, nemôžem sa preniesť cez to, ako veľmi mám rada text tejto ďaľšej. Deviata pieseň na albume, Dark Angel, vyniká absolútnou textárskou slobodou, neserinká sa s žiadnymi hlbokými pojmami, a napirek tomu stále znie ako krásna rocková vec. Má silný štart...

...pokračuje rovnako dobre v prvom refréne...

...pasáž pred druhým refrénom je jednou z mojich obľúbených viet, ktoré si obšas zrevem do prázdnoty môjho bytu...

...a spomínaný druhý a posledný refrén končí krásne

Čarovný rozhovor s kúzelníkom Lukášom

Dobre, uvedomujem si, že ten nadpis znie ako z časopisu s názvom Moderná Žena (alebo také dačo), ale nič lepšie mi naozaj nenapadlo.
Ono, ako sa to vezme, ten večer bol hádam naozaj celkom čarovný. Vonku bola už tma, mrholilo, sedeli sme v podniku na Kapucínskej a mleli o všetkom možnom až pokiaľ nás nevyhodili (a to som sa sa ešte ani nedostala k otázkam). Tak sme našli inú krčmu, drmolili ďalej, a vznikol z toho celkom pekný záznam.
Lukáša som spoznala už pred rokmi, ešte v starej Teplárni na Zámockej. Obaja sme tam vystupovali na kabarete, ja som spievala nejaké blbiny a on jedol žiletky. Pamätám si, že som v ten deň bola absolútne determinovaná zistiť, ako to robí, a tak som sa mu pozerala prakticky priamo do gágora z malého balkónika nad pódiom. Vôbec na nič som neprišla, proste jedol žiletky. Potichu som zhora zahrešila a on sa na mňa zdola pobavene usmial. Odvtedy sme sa stretli na nejednom Bratislavskom kabarete, a bolo to práve na tom poslednom (open stage Rozbi Pódium v Jazztikote, v apríli tohto roku), kedy sme sa dôkladnejšie zakecali v bekstejdži o kúzelníkoch a všetkom okolo toho. Nad písaním nejakého časopisu som vtedy absolútne nerozmýšľala, no už vtedy som si hovorila, že by som si s týmto človekom prečítala aj taký dôkladnejší rozhovor. Zaujali ma jeho rozsiahle vedomosti o súčasnosti ale hlavne histórii tohto umenia, a ako naplno sa tomu naozaj venuje, čo mi z nejakého dôvodu dovtedy vôbec nedochádzalo. Preto som si pri rozmýšľaní nad ľuďmi, s ktorými by som mohla robiť rozhovory, napadol v jednom bode práve on. Oslovila som ho ešte v septembri, a postešila som sa, že súhlasil.
Vážené publikum, Lukas Illusion.

Ako by si predstavil sám seba?

Som varietný performer. Niekto by povedal, že som kúzelník, niekto že som iluzionsita...mohlo by to byť aj poetickejšie, že som...

...čarodejník?

smiech No bolo mi už povedané, že ja nie som kúzelník, že som umelec - iluzionista. Tak ma väčšinou predstavujú alebo popíšu iní ľudia.

Aký je vlastne rozdiel medzi kúzelníkom a iluzionistom?

Keď som sa na to pýtal nekúzelníkov, bolo mi povedané že vraj kúzelník je ten, ktorý v škôlke ťahá šatky a zajace z klobúka, a že iluzionista je niečo tajomnejšie, magickejšie. Nepredvádza iba farebné triky, akt iluzionistu ťa viac vtiahne do celkového deja na pódiu. To teraz hovoríme o tom, ako to vnímajú druhí ľudia...keby som chcel byť presný, tak kúzelník a iluzionista vie byť to isté. Ale iluzionista môže byť aj konkrétne pomenovanie kúzelníka, ktorý robí takzvané javiskové ilúzie - alebo veľké ilúzie - kam sa radia napríklad veľké rekvizity na javisku, kúzla s celým človekom alebo so zvieratami - tigre, slony...

Niekto ako David Copperfield?

Áno, level Copperfield, Sigfried a Roy, Criss Angel... Tieto veci rôzne popisujú samotní kúzelníci /a/ iluzionisti, a druhá vec je ako to vidí divák. Je dôležité ako divák vníma samotné vystúpenie, keďže samotné kúzlo sa odohráva práve v divákovej hlave. V kúzelníctve existujú aj rôzne kategórie. Jednou z možností ako ho rozdeliť je na mikromágiu, všeobecnú mágiu a javiskové ilúzie - v tom prípade hovoríme o mikromágovi, kúzelníkovi a iluzionistovi.

Spomínaš si na prvý krát keď si si povedal že sa chceš venovať kúzelníctvu ?

Spomínam si na to veľmi presne!...nespomínam si, koľko som mal rokov smiech ale bol som krpatý, a pozeral som televíziu. V televízii kúzelník predvádzal spájanie kruhov - klasický trik o ktorom počuli alebo ho videli snáď všetci. Vtedy som sa "nakazil mágiou". Toto kúzlo, tento trik, je veľmi priamočiary - máš kruh, ktorý je veľmi jednoduchý geometrický tvar, máš druhý kruh, spojíš ich. Je to nemožné, ale ten kúzelník to urobí! Zaujímavé je, že keby si sa ma spýtala na môj obľúbený trik...

Mám pripravenú presne túto otázku.

Tak práve toto spájanie kruhov je môj najobľúbenejší trik. Zvykol som ho predvádzať, momentálne ho nepredvádzam, ale chcem sa k nemu vrátiť.

Pamätáš si na prvé kúzlo, ktoré si sa naučil?

Prvým zdrojom z ktorého som sa učil bola kniha, prvá kniha o kúzelníctve napísaná v slovenskom jazyku - Kúzly a čary od Ladislava Horala. Vybral som si z nej jeden trik, ktorý som sa naučil - bolo to preniknutie ceruzky cez šatku. Kúzelníckou rečou ide o penetráciu. Keď som sa ho naučil, ukazoval som ho na základke spolužiakom. Chodil som na cirkevnú základnú školu. Jedna pani učiteľka, ktorej som trik iba slovne opísal, mi hneď aj ponúkla vysvetlenie - povedala že v tom je diabol. Že na jednej strane šatky sa tá ceruzka rozloží a na druhej strane znova zloží - za pomoci diabla - a že také veci nemám robiť.

Kedy si následne začal vystupovať, a čo ťa k tomu podnietilo?

Moje prvé vystúpenia vznikali práve dojením tej spomínanej kúzelníckej knihy v slovenčine smiech. Nie je bezodná, nie všetko ti môže sadnúť, nie všetko sa ti môže páčiť, a takisto keď robíš už niekoľké vystúpenie, nepoužiješ tam rovnaké triky ako v predošlom. Naozaj to bolo horlivé prevracanie strán, vyškrtávanie, rozmýšľanie čo s čím prepojiť... Prvé vystúpenia boli hlavne v rodine, nekôr sa to rozširovalo. Niekto z rodiny mal napríklad oslavu, tak ma tam zavolali, a tak. Čo inšpirovalo k vystupovaniu...čím je performer bez divákov? Chcel som zdieľať niečo pekné a potešiť sa s druhými.

Keď si triky ukazoval spolužiakom, prezradil si im niekedy ako to funguje?

Nikdy som neprezradil žiadny trik. Jeden z mojich dôvodov je, že keď sa človek niečo učí hodiny, dni, týždne a potom to prezradí, všetka snaha vyjde navnivoč. Najdôležitejším dôvodom však je, že prezradením triku by som im rozbil tú ilúziu. Vtedy by divák prišiel o to nadšenie, okúzlenie, prípadne by mohol byť až sklamaný, že skutočné veci nie sú vždy tak fantastické, ako ich prežívame.

Považuješ niekoho za svoj kúzelnícky vzor?

V takejto pozícii je tam viacero ľudí, každý je pre mňa inšpiratívny kvôli niečomu inému. Inšpirácia sa dá brať od rôznych performerov. Niektorí ľudia, ktorí chcú byť lepšími kúzelníkmi, sa učia iba od kúzelníkov. V tom prípade sa ale budú pohybovať iba na škále od najhoršieho po najlepšieho kúzelníka. Kúzelník je v podstate divadelník. Rôzne aspekty predvádzania svojho umenia sa môže učiť od rôznych performerov. Ak chce mať lepší hlas, bude sa učiť od spevákov. Ak sa chce zaujímavo hýbať, bude sa učiť od tanečníkov. Ak chce vystúpeniu dodať ladnosť, ženskosť, môže sa inšpirovať burleskami. Veľmi zaujímavé sú napríklad aj drag queens. Tam nájdeš inšpiráciu od výmyslu sveta, cez kostýmy, performance, ten akt môže vyzerať naozaj rôzne.

Aký máš názor na ľudí ako je napr. Maskovaný Kúzelník, ktorí kúzla/ilúzie odkrývajú, prezrádzajú čo je za nimi?

V minulosti to bol maskovaný kúzelník. Vždy boli aj budú takí - dnes youtuboví alebo instagramoví...odhaľovači, ktorí získavajú zhliadnutia tým, že ukazujú, ako sa robia jednotlivé triky. Vždy to tu bolo a bude. Ja s tým nič neurobím, môžem to maximálne nepodporovať. Maskovaný kúzelník bol obhajovaný tým, že v jeho príade išlo o to, aby sa toto umenie posunulo ďalej - aby sa vymysleli nové spôsoby ako triky predvádzať...ďaľším dôvodom malo byť to, že by to prilákalo ľudí, ktorí by sa tomu venovali...vidím to tak, že sa obe veci podarili. Ono niekoho na kúzelníkoch baví, že vidí nemožné veci, niekam si uletí, a niekto to berie ako hlavolamy, ktoré sa snaží rozlúsknuť. Niekoho na tom baví to, že tomu rozumie, a fascinuje ho, ako to funguje. Rôznych ľudí na tomto umení bavia rôzne aspekty, niekoho ten front end, niekoho back end.

Stalo sa ti niekedy počas vystúpenia že ti kúzlo nevyšlo, alebo že nastali nejaké problémy s hecklermi?

Stať sa určite stalo, ide o to to uhrať tak, aby si to divák nevšimol. Problémom to bude iba vtedy, keď z toho problém urobím ja. Heckleri sa vyskytujú, je na mne aby som vedel ako si s tým poradiť. Ak takýto rýpal rýpe už v takej miere, že to obťažuje ostatných, je to už nevhodné. Ale pokiaľ je to iba tak trošku, vie to niekedy ozvláštniť to vystúpenie. Tým teda nenavádzam čitateľov na rýpanie, pretože čím je performer menej skúsený, tým viac to naruší vystúpenie...diváci sú takí aj takí. Skúsený performer by si s nimi mal vedieť poradiť.

Veríš na ozajstnú mágiu? Teda, veríš ľuďom praktizujúcim napríklad wicca rituály, ktorí vyhlasujú že sú v spojení s rôznymi energiami a podobne ?

Tomuto sa ja nevenujem. Ak si prečítaš knihu a ideš podľa nej robiť wicca rituály, venuješ sa tomu...tak si si reálne prečítala knihu, reálne robíš rituály, reálne sa tomu venuješ a reálne sa nazývaš čarodejnicou. Myslím si, že ani nie je dôležité, či tomu verím ja, ale človek ktorý to praktizuje/ľudia pre ktorých to praktizuje. Aké to prináša výsledky, alebo čo si od toho môže človek sľubovať, to posúdiť neviem. Je ale pravda, že medzi kúzelníkmi je veľa skeptikov a bojovníkov proti šarlatánom, psychikom, médiám a rôznym iným ľuďom venujúcim sa špiritizmu. Je to práve preto, že špiritisti častokrát používali kúzelnícke metódy. Kúzelníkov na tom hnevalo, že to špiritisti prezentovali ako reálnu vec a klamali tým ľudí. Kúzelník ti povie že ťa oklame, a naozaj ťa oklame. To je taká nevyslovená dohoda s divákom. Obaja vedia, že to, čo kúzelník robí, nie je naozaj. Častokrát teda dochádzalo k odhaľovaniu médií práve kúzelníkmi. Veľmi známym bojovníkom proti týmto ľuďom bol Harry Houdini. Mal veľmi blízky vzťah so svojou mamou, a keď mu umrela, išiel za špiritistkou, ktorá mu mala sprostredkovať kontakt s jeho mŕtvou mamou. Ona mu ten kontakt sprostredkovala, mŕtva mama údajne rozprávala absolútne z cesty, tak sa Houdini nahneval, a odvtedy začal špiritistov odhaľovať ako podvodníkov. Hoci tento príbeh je značne zjednodušený, Houdini mal bohaté skúsenosti so špiritistami. Napísal o tom aj pár kníh. Z nedávnych kúzelníkov - skeptikov bol veľmi známy James Randi, ktorý mal televíznu šou, v ktorej ak človek dokázal že má nadprirodzené schopnosti a potvrdil ich pri teste, ktorému bol vystavený, vyhral tuším milión dolárov. Nikto to nikdy nevyhral.

Si súčasťou kabaretu kúziel Nevidíte? Novidíte! Ako tento kolektív vznikol?

Pred koronou som zvykol organizovať stretnutia kúzelníkov. Stretávali sme sa tuším raz za dva mesiace. Potom prišla korona, stretká nachvíľu prestali, a potom sme sa začali opäť stretávať v takom obmedzenom počte. Stretávali sme sa štyria, a z týchto stretávok potom vzišla stavba programu a aj kabaret kúziel - program, projekt, vystúpenie. Premiéru sme mali v decembri 2020 pre pozvané publikum. Odvtedy vystupujeme po Slovensku a aj v Česku. Mimochodom, som zároveň aj členom tzv. Českého Magického Svazu, čo je organizácia združujúca českých, slovenských a aj inokrajných kúzelníkov. Funguje už dosť dlho, organizuje festivaly, podporuje akcie...Vydáva aj časopis Moderní Magie, odborný magazín o kúzelníctve. Občas tam prispievam článkami.

Myslíš si, že kúzelníkom sa môže stať každý, alebo na to treba nejaký špecifický talent?

...ako sa vezme táto otázka. Môže sa stať chirurgom každý? Teoreticky áno, prakticky asi nie. Skúsiť môže, ale...smiech určite to nie je pre nikoho zakázané, ale sú tam isté prerekvizity, ako napríklad manuálna zručnosť či zaujímavé prezentovanie, ktoré...predurčujú či už úspešné pokračovanie alebo úspešný odchod. smiech

All Saints, Halloween, Samhain

Je 31. októbra 2025. Zobudila som sa, exla šálku presladenej kávy, otvorila som laptop. Nejaký malý edit rozhovoru podľa Lukášových poznámok. Konečne som spojazdnila niektoré nefunkčné tlačítka. Pootvárala som okná, zapla pračku, povysávala, zmyla podlahu. Pozatvárala som okná, pretože na vnútornej strane sieťky už, samozrejme, sedela bzdocha. Upratala som kuchyňu, vyhodila smeti, upratala som kúpeľňu. Vybrala som veci z práčky na sušiak, vložila druhú várku (kopa čierneho oblečenia a kostlivcový bodysuit určený pre 12 ročných chlapcov zo sekáča, ktorý som nejakým zázrakom obliekla a využila na podlednom koncerte Carpal Tunnel Sisters. Mala to byť referencia kostlivcového obleku Johna Entwistla z The Who, no vyzerala som skôr jak prerastené dieťa čo odmieta aj v 18tich prestať chodiť k domom vyberať sladkosti). Zotrela som prach, vymenila posteľné prádlo. Prestavala som oltár (áno, mám v izbe oltár. Nie, nepoviem na čo...na vzývanie Satana, čo iné). Hodila som sprchu, obliekla som si svoje obľúbené šaty, rozpustila vlasy, sadla na posteľ, znova otvorila laptop, a teraz som tu. Aj som rozmýšľala, prečo mi je už zhruba hodinu na odpadnutie, a teraz zisťujem že jediná vec v mojom žalúdku, ktorá tam už od rána kvasí, je tá presladená káva. Hlúpučká Petra.

Áno, mala by som si nájsť čas aj na základné ľudské potreby, ale zároveň mám tento deň, sviatok, obdobie, príliš rada, a rada sa mu pre seba (a ak sa nejako podarí, aj pre ostatných) tak špeciálne povenujem. V mojej rodine slávime 1. novembra Sviatok Všetkých Svätých (alebo, hovorovo, "Dušičky). V tomto čase sa navštevujeme, nosíme na cintoríny kvety a pálime sviečky, a v kostole sa zúčastňujeme prislúchajúcich omší - od ktorých sa ja osobne už nejaký ten čas dištancujem. Bola som vychovávaná ako katolícka kresťanka, ale už dlhú dobu sa s týmto, alebo akýmkoľvek iným náboženstvom nestotožňujem (z osobných dôvodov). Veľmi rada sa však stále v tomto čase stretám s rodinou na cintorínoch, je to niečo, čo bolo pre mňa už odmalička niečo špeciálne.

Svieži jesenný vzduch, niekedy dážď či dokonca sneh (pamätám si aj na biele novembrové začiatky), hmla vznášajúca sa nad cintorínom, vôňa horiacich sviečok a veľa ľudí na kope, ktorí raz v roku pre zmenu nerobia hluk, ale šepkajú. Spomínanie na zosnulých členov rodiny, aj tých, ktorých som ja osobne nestretla. Mama mi rada rozpráva o jej otcovi, mojom dedkovi, ktorý žiaľ zomrel ešte keď bola ona sama ešte dieťa. Veľmi rada počúvam tieto príbehy, no vždy mi však príde trochu ľúto, že som ho nikdy nemohla spoznať. Bol to riadny týpek, štramák, sebavedomý, pracovitý, ale zároveň milujúci, a ako mama vždy rada dodá, stále usmiaty. Nech odpočíva v pokoji.

Už druhý rok za sebou si takto spomínam aj na nášho psa Charlieho, ktorý nám odišiel minulý rok v máji. Mal 14 rokov, keby požil ešte mesiac, dožil by sa 15tky. Veľmi mi chýba, a často sa karhám za to, že som za ním mala predtým, než sa to stalo, chodiť častejšie - býval vtedy u mojej mamy. Bolo to neskutočné zlatíčko. Občas sa zahrám na malé dieťa a predstavujem si, že hádam niekde existuje niečo ako psie nebo. Ak také v nejakej dimenzii existuje, Charlie je určite tam - nosí v papuli listy na výmenu za maškrtu, oblizuje anjelom uši, a vždy keď v zápale hry zašteká, znie ako kačica. Navždy budem v sebe nosiť kúsok jeho lásky.

No. Už revem. Dobre.

Tak či tak...pokojnú a miernu atmosféru Dušičiek (ktoré napriek tomu, že ich oslavujú hlavne kresťania, majú veľmi jasný základ v pohanských praktikách - ako aj mnohé iné sviatky) na Slovensku mám veľmi rada. Rovnako však milujem aj gýčovitosť a hravosť Halloweenu. Mnohí ľudia na Slovensku sú na tento pojem vyslovene alergickí a venujú sa výhradne lokálnym tradíciam, no ja nevidím dôvod prečo sa trochu nerozšupnúť, nezabaviť, pred tým než sa na Všech Svätých stíšime a zvážnieme. Je možné, že som dosť zaujatá, odmala ma fascinovalo všetko strašidelné a záhadné. Za to z veľkej časti viním svojho oca, ktorý je sám milovníkom hororovej tematiky, a ako decku mi zvykol púšťať staré filmy s Vincentom Priceom a iné klasiky - napríklad aj Exorcistu, keď som mala asi 12 (mama nebola nadšená). Navyše, ako bežný kabaretný šialenec, milujem kostýmy. Je to akoby bol Halloween namieru utkaný tak, aby uspokojil všetky moje exhibicionistické tendencie.

Na party v tomto štýle som nebola že nejakú tú chvíľku, až dodnes. Toto číslo Ni! vznikalo skoro výhradne v náhodných Bratislavských krčmách, z ktorých som potom chodila na bezcieľne prechádzky po starom meste, tu som si kúpila kúsok pizze, tam som sa pristavila a pozorovala ľudí, tu a tam som zašla do tmavej uličky osvietenej iba starožitnou pouličnou lampou. Domov som dochádzala neskoro večer až v noci. Počas jedného z týchto výletov som skončila na itečkárskom Halloweenskom večierku. Už-už som sa chystala domov, keď mi odrazu napísala kamarátka (ktorej pracovisko túto party organizovalo), že je to tam akože dosť mŕtve. No pun intended.

"Chceš sa pridať? Sú tu že štyria ľuda a musíme nejako doraziť to pivo."

Don't mind if I do.

Vykľul sa z toho celkom zaujímavý večer. Priestor bol vyzdobený a všetci mali dosť kreatívne kostýmy. Spoznala som pár veľmi fajn ľudí, zasmiala sa na výbere "best of náhodní ľudia volajúci do callcentra" nahrávok, a moje hudobné obzory boli rozšírené (aj) o klenot menom Tatrofka 200025000. Domov som prišla okolo jednej v noci.

Dnes sa chystám na koncert kapely, od ktorej som vživote nepočula celý track, ani som ich nikde nevidela naživo. Trochu som postalkovala instagram frontmana (Samo Benko), a myslím, že mám pred sebou celkom kvalitný zážitok. Idem tam so svojou kapelou - pôvodne nás zaujímala iba funkčnosť priestoru (ide o 360 stupňový stage), no teraz sa dosť teším aj na tú muziku.

Zároveň bolo na postoch spomenuté, že diváci majú prísť v kostýmoch. Hell fucking yeah, konečne.

Nie, nedávam si zase toho zasraného kostlivca. Jedna osoba z partie ide za smrtiaceho veľkonočného zajaca (referencia k jednej z mojich piesní, som viac než poctená), druhý človek ide za Ozzyho Osbourna (Shein verzia), a ja budem netopier, ktorému odhryzol na koncerte hlavu.

Dohodli sme sa, že mi ju akože naozaj neodhryzne, lebo však dosť nepraktické keď chcem vidieť koncert (tu si predstavte sitkomový smiech).

Čestné uznanie za nápad s kostýmom dostáva jedna z mojich šialených sesterníc.

"Ja idem tiež na jeden mini večierok, masky povinné. Pôjdem za Slutty Karkulku. Tzv. Karkurvu."

Akokoľvek sa už rozhodnete tento deň-dva stráviť, dúfam že vám váš malý rituálček prinesie pokoj, radosť, alebo oboje. Vidíme sa v novembri :3