na pamiatku môjho starého blogu z roku 2010

ktorý už neexistuje pretože doménu stránky blog.cz kúpila dosraná TV Nova

Ahoj, vitaj pri prvej edícii Ni!. Miesta, kde budem raz mesačne zdieľať (skoro) všetky veci ktoré ma zaujmú v nádeji že prineskú niekomu nejakú tú štipku inšpirácie.
Táto idea "magazínu" mi prišla na rozum počas jedného z mnohých teplých letných večerov u mojej babky, začiatkom augusta.
Sedela som v obývačke na poschodí, potila sa na miestach na mojom tele o ktorých som predtým nevedela, a snažila sa dýchať hustý horúci vzduch, prenikajúci cez balkónové dvere na chodbe.
Čmárala som si do zápisníka.
Zo zvyku som si zapisovala náhodné myšlienky, keď ma odrazu s neskutočným impaktom zasiahol nápad jak sviňa, jasný a zreteľný. Vytvorím internetový časopis.
"Bože?", otázala som sa, obracajúc hlavu k plafónu, pretože popud takej geniality a významnosti musel isto doraziť zo sféry vyšších frekvencii.

Naškriabala som do zápisníka všetko čo mi napadlo, a neskôr cez týždeň som sa pustila do práce.

Tí, čo vedia, vedia že sa rada púšťam do podobných výziev, len tak, pre radosť.
Rada v kreatívnych oblastiach skúšam všeličo možné, niekedy to dotiahnem do konca, a niekedy to všetko nechám vybuchnúť a skolabovať v záchvate nespokojnosti s výsledkom, alebo jednoducho kvôli tomu, že si naložím príliš veľa na to, aby som to popri každodennom živote stíhala.
V tomto prípade som sa rozhodla zakomponovať tento nápad do malého, ale celkom rozsiahleho osobného projektu.
Počas posledných mesiacov sa zvyknem baviť tým, že robím veci, v ktorých nie som dobrá
(hejteri budú hovoriť že to je vlastne celý môj život.)
(ja som hejteri.).
A robím ich jednoducho z radosti z učenia sa, a objavovania niečoho nového. Uvedomila som si, že som už dosť dlho pristupovala k mojim koníčkom ako k akejsi nekončiacej performance, k niečomu čo musí dosahovať konkrétny, mnou udelený, štandard, inak ani nemá zmysel sa daným veciam venovať.

Okej, internet už zďaleka nie je tým čím býval keď boli blogy a osobné stránky populárne, a stále viac a viac sa mi dnes ponáša na nejaký alternatívny level pekla plného nasraných čiváv čakajúcich na to, kým niekto urobí niečo mierne mimo mísu, aby ho potom mohli roztrhať na kusy a štekať o tom ako ich život dáva oveľa väčší zmysel...

...ale musím priznať, že aj v prípade vecí ktorým sa venujem iba pre zábavu, ma najviac brzdí moja vlastná hlava, môj vlastný úsúdok.
Verím tomu, že treba niečo robiť dlho zle, aby to mohlo byť neskôr dobré.
Inak si myslím aj to, že robiť veci zle je niekedy super. Je to sranda.
Tvoj vnútorný kritik nemá šajnu čo sa deje, tak drží hubu. A ty sa môžeš hrať a objavovať.

A tak sa konečne dostávam k pointe -
táto stránka je súčasťou vyššie uvedeného osobného projektu.
V skratke, každý mesiac dám dokopy nové "číslo" tohto magazínu.
Prajem si sa na tejto ceste niečo naučíť, dúfam že to kohokoľvek, kto si to z nudy prečíta aspoň trochu inšpiruje k tomu aby vyskúšal niečo, na čo zatiaľ nemal odvahu alebo to dlho odkladal, aby sa hral, objavoval kedykoľvek môže.
Ak nič z toho, minimálne tu nájde typy na dobrú muziku, miesta, knižky a nejaký ten recept.

12 ročná blogerka Petra, toto je pre teba.
A pre hocikoho, kto potrebuje dačo čítať na wecku.

Lesgo!

Prvý krát som sa s DeMarcovou hudbou stretla v období, kedy sa mi, mierne povedané, veľmi nedarilo. Mala som 18 rokov, neustále som sa sťahovala z miesta na miesto, dúfajúc že prejdem konkurzom do jedného z miestnych orchestrov, aby som sa mohla konečne osamostatniť. Neprešla som, a zasekla som sa v situácii, od ktorej som sa vedela odosobniť už iba za pomoci alkoholu. Pamätám sa ako som v zime cestovala domov zo školy ovešaná taškami, nalepená na dverách preplneného autobusu,a počúvala som piesne z albumov Another One a This Old Dog.
Bolo mi jedno o čom sú, boli pre mňa istou formou hudobného objatia. Hrejivý zvuk sytetizátorov, jemný zvuk gitár s intenzívnym reverbom, DeMarcove citlivé vokály a celková pokojná, poväčšine optimistická atmosféra piesní bola niečím, čo mi s mojím luxusným mentálnym rozpoložením v tomto období veľmi pomáhalo.
Odvtedy si vždy rada vypočujem čokoľvek nové, s čím sa na scéne ukáže.

Vo všeobecnosti preferujem energickejšiu hudbu, ostrejšiu v charaktere, no DeMarcova tvorba pre mňa bola vždy príjemným oddychom. Preto som sa celkom nadchla, keď som zistila že sa chystá vydať nový album. Album s názvom Guitar vyšiel 22. augusta, z toho dva single z neho, Holy a Home, vyšli už krátko predtým. Holy sa mi páčila na prvé počutie. Oplýva pre DeMarca typickou pokojnou atmosférou, text je krátky, jednoduchý, no pekne vyskladaný. Slohy sú prerývané krátkymi hravými gitarovými vstupmi. Harmonický sled piesne jej však dodáva mierne tajomný nádych, ktorý sa mi na nej páči najviac.

Home ma zozačiatku neoslovila, no po pár náhodných vypočutiach, kedy sama od seba začala hrať v jednom z mojich playlistov, som si ju obľúbila. Započúvala som sa do textu piesne, s ktorým som sa do istej miery v tom momente stotožňovala. Má tiež veľmi zaujímavú melódiu.

V jedno upršané letné ráno, pár dní po tom čo bol album oficiálne zverejnený na streamovacích platformách, som si našla čas na jeho vypočutie.
Treba povedať, že žiadna z piesní na ňom sa neodlišuje od spomínaného vyčilovaného (sorry lol) zvuku a atmosféry ktorá je pre hudbu tohto interpreta typická. Všetky sú veľmi tematicky aj zvukovo podobné. Celý album znie veľmi domácky, skoro ako demo. Väčšina piesní, počínajúc Shining - ktorá otvára celý album, začínajú náhle, bez akéhokoľvek intra či gradácie, čo je, myslím si, celkom škoda, no musím priznať, že aj to je pre tohto interpreta veľmi typické. Začať album mierne zlomeným vysokým vokálom je jednoznačne...voľba, no nemôžem povedať, že sa mi skladba Shining nepáči. Melódia je zaujímavá, a osobne, aj keď sa nejedná o špičkového speváka, sa mi farba jeho hlasu vo vyšších registroch vždy páčila.
Nakoniec, nemyslím si že DeMarcov zámer s jeho hudbou je o tom, aby znela dokonale.
Pre mňa sú jeho piesne niečo ako zápisky z denníkov, osobné, priame, bez nadbytočných úprav či kudrliniek. Ľudské.

Ďaľšia z piesní, ktorá vo mne zarezonovala bola záverečná, s názvom Rooster.
Má zaujímavý refrén (?), pozostávajúci iba z jednoduchého la la la, na konci ktorého sa na malú chvíľku objavuje vokálna harmónia.
Príjemný je aj hojdavý rytmus akustickej gitary, s takmer meditatívnym charakterom.

Nebudem album hodnotiť, nie som Fantano. Iba poviem, že keď ste tak ešte neurobili, určite si niečo od Maca DeMarca vypočujte. Vrelo odporúčam Another One, Salad Days, This Old Dog alebo Here Comes the Cowboy. One Wayne G je tiež super (aj keď dosť dlhý).
Mac má neskutočne veľa nápadov, a aj keď som si obľúbila vyššie uvedené piesne, nemyslím si, že tento album môže byť porovnávaný s tými, čo som vymenovala.
Bohužiaľ mi to naozaj celé pripomína kolekciu nedokončených demo verzii s lepšou produkciou.

V rámci tejto rubriky som sa rozhodla, že venujem jednu časť výhradne textom piesní, ktoré v poslednej dobe čítam aj bez toho, aby som ich pri tom samotné piesne počúvala. Neviem čo ma k tomu podnietilo, ale začala som si vďaka tomu ešte hlbšie uvedomovať kreativitu a intimitu, s akou niektorí hudobníci pristupujú k svojej tvorbe. A niekedy aj s osobtým humorom, a absolútne slobodne.
Musím priznať, že som väčšinu svojho života počúvala (nie len inštrumentálnu) hudbu hlavne kvôli inštrumentácii, rôznym zvukom a atmosféram, ktoré mi jednotlivé piesne evokovali, a textami som sa príliš nezaoberala. Prvý krát, kedy ma vôbec zaujal nejaký text, som bola ešte tínedžerka, a objavila som Modrý Vrch Deža Ursinyho. Zdanlivo jednoduché texty Ivana Štrpku vo mne zanechali rovnako silný dojem ako hudba, Modrý Vrch mám doteraz veľmi rada. Začala som si vtedy čítať Štrpkove texty, a neskôr aj jeho nezhudobnenú tvorbu, iba tak. Páči sa mi, aké zaujímavé rytmy ponúka voľný verš, nijako neviazaný pravidlami a formulkami si žije svojim vlastným životom, plynie ako prírodný element.

Počas tohto leta som sa vrátila k tomuto zvyku čítať si texty ako básne, a zapisovala som si tie čo sa mi páčili najviac do notesa.
Rovnako ako vo mne zarezonovali DeMarcove nekomplikované, úprimné verše, tak som sa po rokoch podrobnejšie započúvala (a začítala) aj do tvorby interpretov ktorých počúvam už veľmi dlho. Jedným z nich je John Frusciante, ktorého sólovú tvorbu (ktorá je neskutočne rozmanitá) rozhodne odporúčam vypočuť tým, ktorí ho poznajú iba ako (fenomenálneho) gitaristu. Moje najobľúbenejšie Fruscianteho texty sa nachádzajú poväčšine na albume Inside of Emptiness, ide konkrétne o piesne I'm Around a Look on.

V kombinácii s nezvyčajne krásnymi melódiami aké píše a emočnosťou v jeho speváckom prejave je toto jednoducho jedna z mojich obľúbených piesní na tomto albume. Nikde som sa nedočítala o čom presne táto pieseň je, Frusciante sa o nej, a ďaľších dvoch piesňach 666 a Emptiness, vyjadril iba v súvislosti s tým, že ich všetky písal v období, počas ktorého čítal biografiu Aleistera Crowleyho. Snáď v nich narážal na niektoré z udalostí v Crowleyho živote, alebo sa hral so skrytými významami a okultnými symbolmi. Musím priznať že som sa dosť sekla pri hádaní o čom táto pieseň môže byť. Z textu sa mi pripomínal obraz dvoch ľudí, páru, ktorí spolu prežili už všetky výšiny a pády, držiac spolu aj napriek veľmi ťažkým životným situáciam ("We'll never scale those hights again - we lost our daughter).
Možno si niečím takým v istom bode svojho života prechádzal samotný Crowley. Nečítala som jeho biografiu, aj keď vlastním jeden výtlačok knihy Sväté knihy Thelémske.

Na to, o čom je Look on som taktiež neprišla, ale tipujem (možno znova míňam), že sa v nej John iba uvažuje o svojej mladosti, prípadne o období jeho ťažkej závislosti na heroíne, a o tom, ako sa odvtedy ako človek zmenil.

Ako čerešničku na torte vás zoznámim s interpretom (ak ho ešte nepoznáte) menom Dick Valentine.
Tyler Spencer, známy pod pseudonymom Dick Valentine, je frontman hudobnej skupiny Electric Six, jednej z mojich najobľúbenejších poväčšine-neserióznych-ale-kurva-dobrých kapiel ktoré počúvam. Podľa všetkého sa už roky naplno venuje aj sólo tvorbe, avšak tú som nikdy nejako detajlne neskúmala. Pravdepodobne sa tomu v budúcnosti povenujem, lebo milujem spôsob akým píše. Texty Dicka Valentine sa čítajú ako titulky bulvárnych časopisov. Sú škandalózne, surové, satirické, bez-chrbtovej-kosti-cké, a veľakrát dosť vtipné.
Moje obľúbené piesne sa nachádzajú na albumoch Fire a Senor Smoke, ktoré sú podľa mňa jednoducho ich najlepšie albumy, ale veľa dobrých vecí nájdete aj na
I Shall Exterminate Everything Around Me That Restricts Me from Being the Master (áno, to je celý názov albumu), Bride of the Devil, Switzerland a Heartbeats and Brainwaves, ktoré som zvykla tiež často počúvať. Z albumu Fire pridám ukážku textu piesne Naked Pictures (of your Mother), ktorá je perfektným príkladom jeho textárskej tvorby v E6. Shock-value, prehnanosť a výstrednosť, a štipka nejakej tej spoločenskej kritiky (pridávam iba prvú slohu aby mi nezmazali blog lol, odporúčam si to vypočuť-a prečítať- celé)...

...ako trochu charakterovo ľahší príklad pridám aj Bite me! zo Senor Smoke...túto hádam nemusím vysvetľovať...

...a nakoniec, z albumu Switzerland, pridám ešte dve maličké časti z piesne Infected Girls, ktoré mi prišli nanajvýš poetické, berúc do úvahy že pieseň je o ľahkovážnom prenose pohlavných chorôb.
Ide o hneď prvú vetu v prvej slohe "I rode a sex wave and washed up on your shore" (topka), a koniec jednej zo slôh "Now I'm just a statue in the garden where your evil flowers grow".
Netreba mi ďakovať.

Toto leto som veľa nečítala, no dočítala som dve knihy a načala tretiu. Ani jedna z nich síce nebola Hemingway ani Camus, ale na knihy ťažko intelektuálneho kalibru, aké som kedysi vyhľadávala, nemám v tomto období náladu. Chcem si pri knihe hlavne oddýchnuť, prípadne sa zasmiať, možno sa aj naučiť niečo nové, či preskúmať iný pohľad na svet. Tieto knihy tento účel splnili...

Poznámka : Táto sekcia sa bude líšiť v anglickej verzii - nemalo by zmysel anglickému čitateľovi približovať nepreloženú slovenskú knihu.

Kvapky a Dážď Matúša Mahúta

Asi rok a pol dozadu, keď som ešte veselo scrollovala instagram pred spaním aj po zobudení (fuj), som natrafila na Matúša cez nejaké reelsko o Harrym Potterovi, smiala som sa na ňom nepretržite asi desať minút. Postupne som prekutrala jeho profil, ktorý pozostával práve z takýchto a iných vtipných videí či memečiek. Dostala som sa až k starším príspevkom z ktorých som sa dozvedela že mu pred nejakou dobou vyšlo už niekoľko kníh, z toho jedna celá trilógia.
Absolútne som si nevedela predstaviť typ knihy, ktorú by tento týpek mohol napísať, ale veľmi ma bavil jeho humor, tak som si prečítala pár recenzií, a neskôr som si prvú knihu Kvapky kúpila.
Už dlho sa mi dovtedy nestalo, že by som sa pri knihe nahlas smiala. Kvapky som prečítala na jeden šup, a zamilovala som si postavy v jej príbehu. Postavy s chybami, odlišnými životmi, odlišnými prioritami, tápajúce životom na intrákoch v Mlynskej Doline tak, ako to práve najlepšie vedia, veľakrát to poserú, no postupne sa vďaka tomu aj niečo naučia.
A niekedy aj nie.

Štýl akým je táto kniha písaná určite nie je pre každého, minimálne nie je pre ľudí precitlivelých na jednoduchší humor ktorý sa nebojí štuchať do stereotypov. Z komentárov autora-rozprávača dosť jasne vyplýva že je veľkým zástancom atletického typu fyzična - mne to v príbehu nevadilo, každý sme nejaký a máme dôvody na to, ako tieto veci vidíme, no viem si predstaviť, že by to po niekoľkých konkrétnych komentároch v príbehu mohlo niekoho už aj trochu otravovať. Čo mierne vytáčalo mňa boli tri hlavné ženské postavy - Majka, Hanka a Laura. Hlavná črta všetkých troch bola že boli všetky tri krásne, a k tomu takmer morálne bezchybné. Hlavne u Majky a Laury mi chýbalo trochu naozajstnej človečiny, ktorej mali mužské postavy nadelené požehnane. Najmenej mi vadila Hanka, ktorá sa najviac ponášala na skutočného človeka s chybami a emóciami. Chápem však aj toto, málokedy sa nájde mladý mužský autor, ktorý vie napísať realistickú ženu, a taktiež žena, ktorá napíše chlapa tak, že čitateľ ani nevie, že ho nenapísal chlap (ako to bolo v prípade nedávno zosnulej Evy Borušovičovej).

Napriek týmto pár rypnutí, ktoré som si nevedela odpustiť, som si knihu veľmi užila. Hneď (po výplate) som sa vrhla na pokračovanie Dážď, ktoré sa mi páčilo rovnako.
Na tretiu knihu trilógie s názvom Búrka sa ešte iba chystám, a trochu to odkladám, lebo po každej z týchto kníh mi postavy začnú trochu chýbať, no som veľmi zvedavá, ako sa celý príbeh skončí, takže sa do nej čoskoro pustím.

Rozhodne si toto dajte, ak máte radi ľahké, poväčšine neseriózne čitko, či ak ste v istom bode života bývali na Mlynských intrákoch, oáze nekonečnej stredo-či-vysokoškolskej inšpirácie. Matúš píše neskutočne hravo, nebojí sa sem tam do príbehu prihodiť nejaké to memečko, referenciu z politickej scény, či na drzovku plugnúť svoju ostatnú literárnu tvorbu, a to sa mi na oboch knihách páči najviac. Jednoduchosť, hravosť, drzosť, a taký primeraný mámpičizmus.

Julia Cameron: Umelcova Cesta - The Artist's Way

O tejto knihe som sa úplnou náhodou dozvedela z komentárov pri videu, ktorého tému si už ani nepamätám - áno, už druhý príklad toho, že instagram vie byť niekedy aj na niečo dobrý. Niekto o nej písal v zmysle, že ide o niekoľkomesačný osobný "kurz", a že ju číta už druhý krát.
K sebarozvojovým knihám som nikdy nemala bohvieaký vzťah, ak vôbec nejaký. Je ich neskutočne veľa, a väčšina ľudí ktorá si ich môže dovoliť sa stále najradšej zo všetkého sťažuje na svoj život. No keďže kniha spracováva tému umenia, a jej opis ma celkom zaujal, rozhodla som sa si ju prelistovať.

Umelcova Cesta, napriek tomu že ide o úplne iný typ knihy ako vyššie uvedená literatúra, taktiež nie je pre každého (nakoniec, ktorá kniha je pre každého?), alebo minimálne môže veľa ľudí - aj umelcov - odradiť svojím otvoreným spracovávaním témy viery v Boha, úzko spätej s celým procesom o ktorý v knihe ide. Viem si predstaviť veľa ľudí ktorých poznám, ako už pri najmenšej zmienke o spiritualizme spojenom s tvorivosťou prevracajú oči. Preto radšej hneď napíšem, že sa túto knihu neoplatí čítať ľuďom ktorí nemajú podobné témy radi, či nemajú ani najmenší záujem skúmať akúkoľvek formu spirituality v sebe samom.
Zbytočne by ich to celé rozčuľovalo.

Umelcova Cesta je kniha pre zablokovaných umelcov.
Pre ľudí, ktorí kedysi boli kreatívni, a život ich nejakým spôsobom dotlačil k tomu, aby prestali.
Pre ľudí, ktorí chcú byť kreatívni, ale majú pocit, že nemôžu, že baviť sa jednoduchým tvorením je detinský prebytok, alebo že je už pre nich v živote neskoro začať sa tým zaoberať. Cameronová v nej ponúka 12 týždňový "kurz" (ktorý zvykla aj osobne vyučovať), počas ktorého čitateľ konfrontuje svoje pocity, svoje detstvo, svoje strachy, svoje túžby a to, či skutočne venuje čas veciam, ktoré ho robia šťastným. Každý týždeň v knihe začína esejou rozoberajúcou konkrétne problémy s ktorými sa treba popasovať pri znovaobjavovaní vlastnej kreativity, po ktorom vždy následuje rad cvičení a úloh ktorým sa počas týždňa má čitateľ venovať. Prítomná je aj práca s afirmáciami, a dve konkrétne úlohy, ktorým sa má čitateľ venovať každý deň a každý týždeň - ranné stránky a schôdzka so svojím umelcom.

Musím priznať, že napriek môjmu začiatočnému skepticizmu mi kniha veľa dala. Sama som s ňou pracovala trochu osobito, t.j. som si z knihy vyberala koncepty, ktoré som doslova ignorovala - Cameronová píše z pohľadu niekoho, kto je v živote už veľmi dlho veľmi zabezpečený.
Nie, nemôžem si každý týždeň dovoliť lístok do filharmónie.
Nemám vo svojom jednoizbáku izbu ktorú si môžem pretvoriť na svoje osobné umelecké štúdio.
Uznávam však, že napriek tomu, ako ľahko movitosť zatieňuje schopnosť vnímať perspektívy ľudí ktorí zarábajú menej, sa autorka ešte celkom snaží osloviť aj túto skupinu - a to dodatočnými komentármi o tom, ako aj malé kroky na tejto ceste dokážu urobiť signifikantné zmeny.
Rovnako som nepoužívala afirmácie, či nepracovala so spirituálnymi témami, s ktorými som mala problém (koncept viery v Boha je pre mňa trochu citlivá téma).

Prešla som celým "kurzom", ktorý som dokončila počas prvého júlového týždňa, a som rada, že som tomu celému venovala čas.
Mnohé témy ma podnietili konfrontovať a pracovať so strachom, hnevom a neistotou viazanými k veciam v mojom živote, ktoré vo mne naozaj blokovali jednoduchú radosť z tvorenia. Ranné stránky ma prinútili premýšľať a riešiť veci, ktoré som zametala pod koberec - doteraz si ich vačšinu dní píšem. Odhodlala som sa vyskúšať niečo, o čom som už roky snívala - mala som u známeho prvú hodinu bicích.
A azda to najcennejšie čo som si z tohto procesu odniesla je, že sa konečne menej bojím jemnosti, zraniteľnosti a zmenách v mojej osobnej tvorbe.
Je to proces.
Ale Umelcova Cesta ho rozhodne odštartovala.

Moja Karpálna Sestra Mishie : rozhovor

Väčšina časopisov obsahuje v nejakom bode aj rozhovor s niekým viac či menej zaujímavým, nie?
V mojom živote sa vyskytuje veľmi veľa zaujímavých ksichtov, a jednou z mála tých, ktorí pristúpia na väčšinu kreatívnych hovadín čo si vymyslím (a veľmi si to vážim), je moja kamarátka, programátorka a songwriterka Miška, umeleckým menom Mishie.
Mišky som sa spýtala či s ňou môžem urobiť rozhovor cez textovú správu, aby som nemusela vidieť ako sa pri tej otázke bude tváriť. Chvalabohu šla do toho.
Vyspovedať práve ju som sa rozhodla z viacerých dôvodov. Jednak bola medzi prvými, komu som sa zverila o nápade s časákom.
Druhak, obdivujem jej schopnosť prekračovať svoje kreatívne hranice a komfortnú zónu míľovými krokmi.
A tretiak, chcela som to urobiť z vďaky za to, že som ju zhruba pred dvoma rokmi mohla spoznať na náhodnom openmajku jednej z Bratislavských krčiem, pretože si naše priateľstvo veľmi vážim.
Zdieľame spolu každodenné aj nekaždodenné príhody, pocity, starosti, koláče a čokoládu, rada by som povedala že jedna druhú inšpirujeme v našej hudobnej tvorbe, píšeme a hráme piesne o placentách a somároch.
O tejto osobe musí vedieť viac ľudí, hovorím si.
Tak sme jeden večer, keď sme sa nestíhali stretnúť, zapli videokamery, a ja som jej zhruba pól hodinu kládla smiechom prerušované, trapné otázky, ktoré som si pripravila.
Toto je rozhovor s Mishie.

Ako by si predstavila sama seba?

Som Miška alebo Mishie. Rada sa učím. Púšťam sa do vecí v ktorých na začiatku nie som dobrá, a zlepšovanie sa v nich ma motivuje stále skúšať nové a nové veci.

...čiže by si povedala že si študentkou vysokej školy života ?

obe sa rehocú

Tak určite. Neviem, čo ti mám na toto povedať.

V akej oblasti sa najradšej učíš?

V umeleckej oblasti, a rada rozvíjam svoje soft skills, prezentačné, komunikačné schopnosti... Rada by som sa naučila veci lepšie prezentovať.

Ale meleš dobre, keď sa postavíš za mikrofón, aj keď streamuješ...

Ďakujem, ale nebolo tomu vždy tak!

A kdeže zo začalo?

smiech

Streamovanie bol môj umelecký začiatok, a dopomohlo mi k mojej ukecanosti.

Môžeš priblížiť svoje streamovacie začiatky, a ako si si vybudovala svoju komunitu ľudí čo tvoje streamy sledujú?

Začalo to tým, že som objavila hudobnú kategóriu na streamovacej platforme Twitch. Páčilo sa mi, že ľudia môžu vystupovať pred publikom, spievať a zhovárať sa s nimi z pohodlia domova, mimo nejakého pódia. Dlhšie som sa pohybovala v rôznych hudobných komunitách ako sledovateľ, a po pár mesiacoch som sa rozhodla to skúsiť tiež. Ľudia, ktorých som v nich spoznala sa prišli pozrieť, a boli veľmi podporujúci.

Ako by si opísala hudbu, ktorú tvoríš ?

V minulosti som si pomocou písania piesní hlavne vylievala srdiečko z rôznych smutných životných udalostí, od toho som sa už trochu odklonila. Veľa textov je o tom, čo sa mi snívalo. Dnes zvyknem písať o čomkoľvek, čo mi napadne. Napríklad o psoch. Alebo o zubároch. Štýlovo je to asi najbližšie folku.

Ktorá z tých textárskych polôh je ti prirodzenejšia, tá menej seriózna, alebo osobnejšie témy?

Osobné témy mi nevadia, ale aktúálne do niech nerada zachádzam. Ak riešim vo svojej hudbe negatívne emócie, je to hlavne frustrácia alebo to, že ma niečo hnevá, smutným témam sa trochu vyhýbam.

Čo ťa v každodennom živote inšpiruje k tvoreniu ?

Ako som už zmienila - sny, každodenné situácie, ľudia ktorých stretávam, ale aj iní hudobníci.

Aké sú tvoje obľúbené skupiny/hudobníci?

Aktuálne dosť počúvam Laufey, páči sa mi jej štýl. Tento rok veľa počúvam aj Orlu Gartland, jej posledný album som počúvala dookola. Mám veľmi rada Auroru, aj keď teraz viac počúvam iných interpretov, Aurora je moja srdcovka.

Zažívaš niekedy art block? Ako sa vyrovnávaš s tým, keď sa ti tvorí ťažšie?

Neviem, či som niekedy zažila naozajstný art block, že by zo mňa vôbec nič nešlo. Mám v hlave stále veľa tém, neustále všeličo píšem, iba časť z toho sú pesničky. Niekedy sú to iba dve vety, alebo jeden rým. Takýchto kúskov mám strašne veľa, k niečomu sa vrátim o mesiac či o rok a rozviniem to, niečo zostáva nedokončené. Ak sa mi ťažšie tvorí, väčšinou je to preto, že sa nad tým príliš zamýšľam, snažím sa veci vyšperkovať, a tým pádom to celé stráca flow. Teda, ak sa zaseknem, väčšinou je to kvôli nejakej forme perfekcionizmu. Vtedy sa musím pozastaviť, nechať to tak, alebo zmeniť prístup.

Akým iným formám umenia okrem hudby sa venuješ? Čo ťa na nich oslovuje ?

Venujem sa tanci. Tancu. Tancujem. Slovenčina. smiech Venujem sa latinskoamerickým tancom, ani neviem kedy ma to chytilo. Na strednej som chodievala na latino. Myslím, že to mám z detstva, kedy som pozerávala telenovely a páčila sa mi hudba v nich. Taktiež sa znova začínam venovať kresleniu po rokoch kedy som nekreslila. Mám rada aj háčkovanie, ale neberiem to ako formu umeleckého vyjadrenia. V práci vytváram iba virtuálne veci, je fajn z času na čas vytvoriť aj niečo čo sa dá chytiť.

Akú úlohu v tvojom živote hrajú tieto umelecké smery, ktorým sa venuješ? Čo pre teba znamenajú ?

Je pre mňa dôležité robiť niečo, čo je iba moje. Môžem si vytvoriť vlastný svet, môžem si v ňom robiť čo chcem, to ma na tom baví. Je to taká forma úniku z každodennosti. Nič z toho nerobím primárne pre ostatných, ale je fajn, ak moja tvorba môže niečo priniesť aj niekomu inému, než mne. Možno to niekoho inšpiruje.

Misal
pikantná lovestory

V polovici augusta som sa znova ocitla v Nemecku, na návšteve u frajera.
Cítila som sa ako v inej dimenzii.
Kým na Slovensku ma slnko skoro upieklo zaživa pri strihaní babkiných desiatich ozdobných kríkov pred jej domom, v Bavorsku som sa cítila ako keby bola už polovica októbra. Museli sme nosiť teplé mikiny kedykoľvek sme niekam šli, takže som prirodzene nebola proti akémukoľvek teplému nápoju či jedlu.
Opäť, tí čo vedia, vedia, Prajwal miluje varenie.
Ak hudba predstavuje 90% mojej osobnosti, u neho je to zhruba tak isto s varením. Pred tým ako som ho spoznala som sa zvykla živiť takmer výhradne cestovinami s mrazenou zeleninou, takže túto jeho vášeň veľmi obdivujem.
Za tých päť rokov čo sa poznáme a z toho 3 spolu chodíme, stihol mať minimálne desať miernych nervových zrútení ohľadom mojich stravovacích návykov, naučiť ma variť pár jednoduchých a chutných indických jedál, a zrekonštruoval niekoľko mojich zaužívaných "receptov" tak, aby chutili a vyzerali ako jedlo pre človeka. V mojom živote sa ocitlo viacero ľudí ktorí sa snažili o podobné zázraky, ale keďže je pekný a vie ma najlepšie objať, rozhodla som sa že budem počúvať iba jeho. Taktiež ma zoznámil s množstvom zaujímavých jedál, ktoré by ma ani nenapadlo skúšať variť samú, no myslím si, že ich príprava s ľuďmi ktorých ľúbite im výrazne pridáva na hodnote.
Podobným spôsobom sa do môjho života dostal aj Misal.

Jedného obzvlášť chladného dňa, kedy bol môj žalúdok absolútne nepripravený, sme sa s Prajwalom a jeho spolubývajúcim Balajim rozhodli že si na zahriatie uvaríme Misal.
V tomto článku sa nachádza fotomontáž celého procesu spolu s receptom, ktorý mi Prajwal poslal asi po troch dňoch čo som ho o to prosila.
Jednalo sa o jedenásťstranový LaTeX dokument.
Budem sa ho snažiť pretlmočiť čo najvernejšie originálu, aby ste si aj vy mohli jedného dňa dopriať explóziu chutí, the lovely, the one and only - Misal.

Dobrý, zlý a štipľavý

Misal, mimo to že je to Prajwalovo najobľúbenejšie jedlo na svete, je mimoriadne pikantný pokrm vyskladaný z troch hlavných zložiek ktoré sa pripravujú separátne, a nakoniec sa zmiešajú. Príprava tohto jedla pozostáva z množstva ingrediencií a postupov, vďaka ktorým je imúnne voči akejkoľvek jednoduchej definícii pri otázke, čím Misal vlastne je. So šéfkuchárom sme sa zhodli na tom, že ho môžeme klasifikovať ako typ pálivého curry.
Prajwal sa o ňom prvý krát zmienil ešte pred rokmi, kedy sa mi rozhodol rovno povedať s Misalom spojenú hororovú historku o istom výmennom študentovi z Afriky, ktorého spoznal ešte na strednej.
Týpek bol v Indii prvý krát, a bol nadšený z toho že môže ochutnať autentickú indickú kuchyňu, Praj ho teda raz po škole vzal na obed. Afričan sa rozhodol, že chce ochutnať autentický Misal.
Ochutnal.
Po jednej lyžičke ho zalialo sedem predsmrtných potov, a ľutujúc svoje hriechy následne natlačil do hlavy za dve misky neochuteného tvarohu.
Teraz sa niekto môže opýtať, prečo som sa rozhodla zdieľať práve tento recept.
Alebo či som sociopat.
Dovoľte mi uviesť moje záujmy na pravú mieru : Za tých päť rokov som si bola pri Prajwalovi schopná vybudovať slušnú toleranciu voči pálivým jedlám, no rozhodne by som nemala odvahu ochutnať Misal prvý krát priamo v Indii. Ako to býva u všetkých takýchto jedál, level pikantnosti si človek môže vždy prispôsobiť. V prípade Misalu je to však trochu škoda, keďže samotná pikantnosť akýmsi spôsobom vyzdvihuje všetky chute ktoré sa v ňom stretajú. Nehovoriac o tom, že každé pálivé korenie má svoju jedinečnú príchuť, ktorú človek môže naplno oceniť hneď po tom ako prekoná miernejšiu verziu klinickej smrti. Čo sa týka tohto konkrétneho prípadu, treba dodať, že som z tekutej zložky Misalu jedla iba tarri (hlavný komponent, omáčku), a nemala som kutt (olej, ktorý sa popri varení vyplaví na vrch omáčky), ktorý je jej najštipľavejšou časťou.
Ochutnala by som aj ten, ale na druhý deň som mala cestovať späť na Slovensko, a nechcela som riskovať absolútne peklo na autobusovom minihajzli.

Recept

Ako už bolo spomenuté na začiatku, Misal pozostáva z troch hlavných komponentov.
Ide o Matki Usal, Poha a Misal Tarri.
Každému z nich je v tomto recepte venovaná samostatná časť.

(Čo sa týka váženia a kvantity ingrediencií, Prajwal varí z veľkej časti z pamäti, preto sa tieto pokúsim ku všetkým pripísať čo najpresnejšie. Z tohto receptu sa najedia cca štyria ľudia.)

Matki a Matki Usal

Matki(inak nazývané aj Moth Beans) Usal má jemnú, nie príliš výraznú chuť, a je kľúčovým komponentom ktorý Misal odlišuje od iných jedál a curry s rajčinovo cibuľovým základom.

Klíčenie Matki

Nechať Matki vyklíčiť je jednoduché, ale treba tak urobiť 1,5 až 2 dni pred prípravou samotného Misalu.

1. Vezmeme za hrnček suchých Matki, vysypeme do misky a prilejeme vodu (chceme, aby fazuľky mierne prekrývala)
2. Necháme namočené 10 hodín.
3. Precedíme vyklíčené Matki, ponecháme v sitku, aby mohli klíčiť ďalej
4. Každých 8 až 10 hodín pokropíme fazuľky vodou, aby neprestávali klíčiť.

Matki Usal - ingrediencie

- vyklíčené Matki
- 4-5 hrnčekov vody
- 1 čajová lyžička kurkumy
- 2 čajové lyžičky soli

Matki Usal

1. Posypeme vykíčené fazuľky soľou a kurkumou
2. Prilejeme vodu, aby prekrývala Matki
3. Necháme zvorieť a precedíme poznámka - vodu nevylievame, budeme ju používať v Misal Tarri

Poha

V Indii sa samostatná Poha bežne jedáva na raňajky. Je veľmi chutná (neustále som ju vyjedala počas prípravy ostatných vecí).
Hlavnou ingredienciou v tomto komponente je ploská ryža, ktorá sa taktiež nazýva poha - podľa nej má svoje meno.

Poha - ingrediencie

- slnečnicový olej, 2 pl
- horčičné semienka, 0,5 čl
- 6 až 7 curry listov
- 2-3 zelené čilipapričky Hari Mirch, pokrájané na krúžky
- za hrsť arašidov
- 1 stredne veľká cibuľa, nakrájaná
- kurkuma 1,5 čl
- štipka korenia Asafoetida (Hing)
- poha (ploská ryža) 3 hrnčeky
- soľ (podľa chuti)
- cukor, 1-2 čl
- čerstvý koriander 3-4 pl
- citrónová šťava z polovice citróna

Poha

1. Na panvici (najlepšie wok) ohrejeme olej
2. Pridáme horčičné semienka. Keď začnú praskať, môžme pridať ďaľšiu ingredienciu.
3. Pridáme curry listy a čili papričky pokrájané na kúžky.
4. Chvíľu smažíme, porom pridáme arašidy a štipku Hing korenia.
5. Smažíme kým arašidy mierne stmavnú.
6. Pridáme cibuľu, smažíme pokiaľ nie je priehľadná.
7. Pridáme kurkumu, dôkladne premiešame.
8. Pohu (ploskú ryžu) nasypeme do misky, zalejeme vodou, necháme ju namočenú 15-20 sekúnd. Precedíme.
9. Do vlhkej ryže pridáme soľ a cukor, a toto všetko pridáme do panvice, premiešame, a smažíme 10 minút na miernom ohni.
10. Nakoniec pridáme koriander a citrónovú šťavu.

Misal Tarri

Najdôležitejšia časť jedla.
Obklopuje ju nebezpečná, zastrašujúca ale napriek tomu lákavá aura.

Misal Tarri - ingrediencie

- sušený kokos, 1 vatti (dužina z polovice sušeného kokosového orecha)
- 2 veľké cibule
- Matki Usal, 0,5 hrnčeka
- 0,5-1 hrnček čerstvých koriandrových stoniek
- 1 veľká paradajka
- 6-7 curry listov
- čili korenie (prášok) 1 pl poznámka - možno prispôsobiť osobnej tolerancii
- kurkuma, 1 čl
- asafoetida (Hing) 0,5 čl
- pól balenia Katdare Misal Masala
- 8-10 pl slnečnicového oleja
- 5-6 veľkých cesnakových strúčikov
- zhruba štvrťka čerstvého zázvoru, nastrúhaného
- soľ podľa chuti
- cukor 1-2 čl

Misal Tarri

1. Ošúpeme cibuľu, poprekrajujeme na polovice, a položíme priamo na sporák (nie na panvicu). Necháme obhorieť, až kým sú na viacerých miestach čierne.

Varené zemiaky ako jednoduchá príloha

Pre Prajwala sú neoddeliteľnou súčasťou jeho Misalu.

Zemiaky umyjeme, nešúpeme. Pozdĺž každého urobíme tenký, nie hlboký rez. Varíme do zmäknutia, ošúpeme, roztlačíme na kašu. Pridáme soľ a čerstvý koriander. Pridáme 1-2 pl vody, aby bola konzistencia ešte jemnejšia.

Dochucovanie

Ako "čerešničku na torte" môžme obohatiť Misal o tieto posýpky a prílohy. Farshan, slané indické "čipsy", sú pre Misal takmer nevyhnutné. Na Slovensku ich možno nájsť v obchodoch s ázijskými potravinami. Pridať môžeme taktiež nakrájanú cibuľku, čerstý koriander, kúsky citróna, chlieb pav (alebo akékoľvek neochutené jemné pečivo), a/alebo cmar (pomáha s pálivosťou).

Ako "naskladať" Misal

Všetko je pripravené, teraz iba treba všetky vrstvy Misalu postupne naskladať, a môže sa hodovať.

1. Do misky najprv vložíme za polievkovú lyžicu varených zemiakov.
2. Pridáme 3-4 lyžice Pohy.
3. Na Pohu pridáme 1-2 lyžice Matki Usal.
4. Na vrch posypeme Farshanom.
5. Pridáme toľko Misal Tarri, aby zakryla všetky komponenty v miske. (Pridáme Misal kutt - olej z vrchu Tarri, pre extra štipľavosť)
6. Pridáme nakrájanú cibuľku a čerstvý koriander.
7. Pokropíme citrónovou šťavou.
8. Mnam.

Ako referenciu kuk prvý obrázok v článku.

Lejdíz en džentlmen, toto je Misal, ako som ho ochutnala prvý krát ja. Ak sa rozhodnete ísť do toho, rozhodne majte po ruke nejaký spice killer, či už kefír alebo chlieb, či biely jogurt ako som mala ja, a bola som v pohode.
Tí so slabšími žalúdkami a IBS gang nech užívajú s mierou, som jednou z vás, viem o čom hovorím.
A čo je najdôležitejšie, ak už sa do kuchtenia Misalu pustíte, urobte tak s niekým, koho ľúbite. Či už s priateľmi, partnerom alebo rodinou.
Vie to každé jedlo ochutiť niečím extra.

Veľká vďaka a pusa Prajwalovi, a.k.a. Brown Sugar, a.k.a. The Chess Apostle, za pomoc s týmto článkom a nosenie bremena v podobe priateľky, ktorá vie ledva niečo uvariť.

Konštantná tvorba podľa určených tém, snaha každý deň niečo vytvoriť, a vytváranie si krátkych fantasticých príbehov na báze každodenných zážitkov môže veľa ľuďom pripadať ako priveľké sústo...lebo ním aj je, ale zároveň ma to baví až príliš na to, aby som s tým prestala len preto že, čojaviem...prídem na tesnotku do roboty...alebo zabudnem vypnúť plyn...(jk mám elektrický šporhelt lol).
Môj osobný názor znie, že nálepky, farbičky a gélové perá sú celkom bezpečné, a z tyčinkového lepidla sa dofetujem iba s veľkou námahou - tým pádom vnímam túto formu závislosti ako jednu z najkúlovejších, hneď po záhradkárstve a alkoholizme.

Po tomto prudko humoristickom úvode by som sa rada dostala k pointe tejto sekcie, a síce tomu, že by som sa v nej chcela povenovať pár nápadom a konceptom, do ktorých sa dá načrieť, keď človek nemá práve najtvorivejšie obdobie a chcel by ho prekonať, cíti sa neinšpirovaný , alebo by chcel každý deň venovať štipku pozornosti niečomu, čo ho napĺňa, a nevie ako na to.

Na koncepte 30 dňových výziev som si pred nejakým časom neskutočne ulietavala.
Popri každodenných záležitostiach to rozhodne nie je práve najjednoduchšie zvládnuteľná záležitosť (nakoniec, ide o výzvy), ale určite by som odporúčala vyskúšať aspoň jednu každému, kto má rád rozsiahlejšie projekty.

Prvý krát, čo som sa začala o tento koncept zaujímať bol, keď som na instagrame natrafila na Halloween Journal Challenge na profile @inspiringjournals (tento profil už nie je aktívny, jeho adminka však naďalej zdieľa svoje projekty a výzvy na svojom osobnom profile @kia.creates, veľmi odporúčam pozrieť ju každému kto si rád vedie scrapbooky).
Bolo to zhruba pred dvoma-troma rokmi.

HJC je scrapbooking/journal výzva, ktorá obsahuje tému na každý deň v októbri.
Keďže milujem halloweenske a celkovo jesenné, ponuré témy, okamžite som sa na to vrhla.

Väčšina z ľudí, ktorí sa zapájajú svoje diela zdieľajú s Kiou, autorkou HJC, ktorá ich potom prezdieľava na svojom profile. Vždy žasnem nad talentom ktorý tam vidím, nad tým, ako neskutočne tvoriví detajlisti vedia týto ľudia byť, aj keď sa jedná "iba" o hobby.
Zdieľanie je samozrejme dobrovoľné, sama som sa nikdy nezapojila verejne.
Touto výzvou som prešla už dva roky po sebe (témy sú každý rok iné), a aj keď to popri robote a škole nebolo ľahké - aj keď ma nikto nestopoval, každý deň som sa oddane snažila niečo malé, pekné vytvoriť.
Iba pre seba. Veľmi ma to bavilo.
Bola to moja malá oáza na konci dlhého, veľa krát únavného dňa, a zároveň to bolo niečo, čo mi pomohlo vybudovať si celkom slušný kreatívny zvyk - nepozerala som sa na to, či to, čo som vytvorila bolo perfektné, ale na to, čo mám momentálne k dispozícii, ako sa momentálne cítim, a ako s tým môžem dať podobu svojmu nápadu.
Nápadu, alebo jeho polovičke.

Rým.
Fotografia.
Kresba.
Strana zaplnená čmáranicami.

Keď som s tým na konci mesiaca bola hotová, cítila som sa ako keby som prešla novou cestou, črepinky môjho mikrodobrodružstva boli na každej stránke zošita. Nebola som na dovolenke, nestala sa žiadna veľká vec, do roboty - domov, no napriek tomu som mala za sebou niečo nové.
Pokiaľ sa nemýlim, Kia potvrdila, že sa HJC bude konať aj tento rok (nechcem tu vyznieť ako decko ale serem na to, neviem sa dočkať), keď jej dáte follow, určite bude čoskoro zdieľať nejaké info. Iba si treba zapamätať jedno, aby sa človek nedemotivoval hneď na začiatku - stránky od ľudí, ktoré Kia zdieľa sú krásne, veľakrát vyzerajú ako malé profi časopisy, jasné. Ale nikto nepotrebuje fajnové drahé nálepky, washi pásky či kaligrafické perá na to, aby mohol vytvoriť niečo fakt dobré.
Osobne najviac obdivujem ľudí, ktorý dokážu junk journalling (journal v ktorom sú pozliepané kúsky všeličoho z každodenného života - lístky na bus, obaly od žuvačiek, nálepky z ovocia...) povýšiť na totálne umenie tým, ako k nemu pristupujú. Je možné použiť čokoľvek z bežného života, aj trochu zainvestovať...alebo ísť do toho iba s ceruzou a notesom.
Je to absolútne individuálne.
Iba sa skúste trocha zasnívať nad jednotlivými témami, a možno budete prekvapení čoho je vaša kreatívna stránka schopná.

Po tom, ako som objavila HJC a neskôr iné kreatívne výzvy, som prirodzene začala hľadať niečo podobné spojené s hudbou.
Na prekvapenie som však nenašla nič, preto som sa rozhodla vytvoriť hudobnú 30 dňovú výzvu sama.
Tak sa v roku 2023 zrodila moja prvá 30 dňová Song a Day Challenge, druhá o rok neskôr (ktorú som v polovici zrušila), a tretia o pár mesiacov na to. Bola som dosť prekvapená a šťastná, keď som videla že sa zapájajú moji známi, no aj ľudia ktorých som predtým vôbec nepoznala.
Prvá Song a Day bola jednoznačne najúspešnejšia (zapojilo sa až päť ľudí, say what you will, nečakala som ani jedného), a dúfam že sa mi podarí niečo podobné vytvoriť opäť. Neskutočne ma tešilo že táto výzva ľudí očividne bavila, venovali jej kúsok svojho voľného času každý deň (alebo väčšinu, ako sa komu dalo).
Počas celého mesiaca som otvárala instagram s úsmevom - niečo, čo za bežných okolností považujem za utópiu. Nevýhodou mojich hudobných výziev, aj keď boli pomerne dosť user-friendly, bolo, že boli do veľkej miery založené na nahrávaní a zdieľaní jednotlivých krátkych piesní. Počas bežných pracovných/školských dní to vedel byť niekedy celkom zaberák.
Aj tak bol toto pre mňa, masochistku, jeden z aspektov, ktorý ma na calej veci asi najviac bavil.

Po nejakom čase, konkrétne na jar tohto roka, som sa rozhodla vytvoriť novú výzvu...a rovno som ju aj celú zrušila ešte predtým, než začala. Mala som príliš veľa nápadov a príliš málo času na ich dotiahnutie, celé to bol od začiatku jeden veľký, uponáhľaný bordel.
Bolo načase sa nachvíľu prestať pretŕčať na sociálnych médiách (aspoň na nejaký čas), a hlavne, prestať pristupovať k svojmu kreatívnemu procesu ako k jednej nekončiacej performance - čo bolo nešťastným "vedľajším produktom" pri tomto všetkom. Zdieľala som v podstate všetko na čom som pracovala, čo som písala, nahrávala...
Rozhodla som sa zamerať na svoju prácu, kapelu, a znovuobjavovanie cesty ku koníčkom z môjho detstva. Po čase som tiež začala skúšať nové veci. Napríklad som si v meste našla skúšobňu na prenájom s bicími, a začala som pravidelne hrávať.
Po dlhom čase som zacítila inšpiráciu.
Chela som v tom pokračovať, a cítiť kúsok z nej počas každého dňa, odhliadnuc na okolnosti.

Tentokrát som však nechcela výzvu.
Iba hravú pripomienku k zodpovednosti za investovanie času do vecí, ktoré ma robia šťastnou.
Niečo, čo by ma opäť vedelo vytrhnúť z cyklu "práca - príprava do práce - (prípadné stretko s niekým) - domov".
A tak som jedného dňa, opäť v záchvate absolútnej geniality, zobrala zošit, a začala som čarbať.
Načmárala som zopár pofidérne vyzerajúcich škriatkov so slnečnými okuliarmi. Jeden z nich iba stál na mieste.
Ďaľší z nich na mňa mával.
Ďaľší fajčil cigaretu, a ďaľší mal bikiny a obrovské prsia.
Nakreslila som 30 trpaslíkov. Každému z nich som do ruky dala tabuľku, a napísala na ňu niečo, čo by som v určitý deň chcela robiť.

Napísať pred spaním text k piesni.
Zobrať do ruky akýkoľvek hudobný nástroj a improvizovať.
Naučiť sa melódiu náhodného sóla Cheta Bakera.
Zahrať si na bicie ako šialený maniak.

Narozdiel od výziev tu teda nešlo o tvorbu na základe konkrétnych tém.
Dovolila som si byť pri plnení jednotlivých "úloh" lenivá, ale iba do takej miery, aby som naozaj každú úlohu splnila. Účelom tohto celého bolo venovať každý deň niečomu, čo milujem - v tomto prípade hudbe v akejkoľvek forme - , počas celého mesiaca. Nič z toho som nezdieľala na sociálnych sieťach (okrem svojich pár pokrokov s bicími), chcela som to celé robiť iba pre seba, pretože som popri tom všetkom predtým očividne zabudla ako tvoriť iba pre seba.
Vždy keď som "splnila úlohu", konkrétneho škriatka s tabuľkou som vyfarbila.
Ak som bola lenivá a vykašľala som sa na to, škriatka som zabila. Trochu drastické, ale smrť je prirodzený jav, tak prečo ne (v dnešných dňoch pracujem na vzkriesení niekoľkých škriatkov, viem, začína to byť komplikované).
Na konci júla svietili na papieri iba dvaja mŕtvi škriatkovia, a po dobu 28 dní som dokázala plniť každú zadanú úlohu.
V auguste som sa rozhodla pokračovať - vytvorila som komunitu škriatkov, ktorí sa starajú o tzv. Strom kreativity. Každou splnenou úlohou strom kvitol, čo bolo nevyhnutné na to, aby bolo obdobie zberu ovocia na jeseň úspešné...a tak ďalej lol.
Nemyslela som si že niekedy budem verejne rozoberať celú túto drbnutú rozprávku, ale už som v tom príliš hlboko.

Komunitu škriatkov som nazvala Potenciálnymi škriatkami (Potential Gnomes).
Ich krajinu som nazvala Potencialand (Potentialand).
Nie, nemá to nič s potenciou, doriti.
Ide o to, že každodenné úlohy mi majú pomôcť rozvíjať môj kreatívny potenciál (bože, ja som totálny génius).
Po tomto som si neskôr vymyslela Disciplexus, Emoshan, Timormetus a iné, krajinky a komunity, ako aj legendu o Veľkom Menštruačnom Mágovi, ktorý ma na mojej ceste stalkuje, každý mesiac na mňa uvalí kliadbu krvácania, a presviedča ma nech mu darujem svoje prvorodené dieťa...

Je toho dosť, ja viem.
Napij se.
Sedni si.
Prisahám, že už sa dostávam k pointe (dúfam, že si ju ešte pamätám).

Pointou je, (vysvetľujem, zatiaľ čo tieto riadky niekto číta so zhrozeným výrazom), že kedykoľvek sa od seba človek cíti odpojený od vecí, ktorým sa rád venuje, alebo je skrátka vyhorený z jazdy na sivom, rozheglanom kolotoči každodennosti (bože, už musím prestať písať, je to stále horšie), môže vždy do ruky zobrať ceruzu a papier, a vyblázniť sa. Vymyslieť si nový svet.
Podobný tomu, v ktorom žije, alebo úplne nový, ktorým sa prebíja plnením povinných side questov.
Môže si ich niečím obohatiť, alebo si, tak ako ja, vymyslieť nové, ktoré rozvíjajú jeho potenciál, či ho skrátka napĺňajú a robia šťastným.
Môže si vymyslieť postavy.
Šéf v práci je energetický upír.
Primitívny rasistický člen rodiny, s ktorým sa bohužiaľ sem-tam stretne na rodinných oslavách, je opustená rozprávajúca latrína v zakliatom lese.
Niekto, kto sa mu páči je krásna čarovná bytosť, ktorú treba osloviť s rešpektom, ale sebavedomo, aby mu venovala svoju pozornosť.
...možno o tom netreba hovoriť verejne, ako som to práve urobila ja, ale nech hodí kameňom ten, čo nerobí v súkromí nejakú megnutú vec iba pre seba, iba aby sa naozaj nezbláznil.
Mne to funguje.
Plne rozumiem tomu, že niektorí ľudia sú naozaj veľmi zaneprázdnení.
Iba som zástancom toho, že ak som si predtým vedela nájsť hodinu na scrollovanie, môžem ju namiesto toho venovať niečomu, čo by som naozaj chcela robiť alebo skúsiť.
Niečo, čo nebolo predtým dosť "dôležité".
Osobná radosť je dôležitá.
Hrať sa je dôležité.
Kľudne sa pohraj s nejakými z týchto nápadov, ak by ťa to malo baviť, alebo v niečom pomôcť.
Vo všeobecnosti, nezabudni sa hrať

Nedávno som telefonovala s mamou, počas toho ako som sa snažila zavesiť jesenný veniec na dvere svojho bytu.

"Čo robíš prosímťa, vôbec ťa nepočujem!"
"Mám ťa na hlasitý, vešiam ten veniec čo som ti včera ukazovala..."
"Jáj...však máš čas. Ešte je leto."
"JE PRVÉHO SEPTEMBRA, OFICIÁLNE SOM ZAHÁJILA JESEŇ."

Takto.
Ja milujem jeseň.
Pre mňa osobne začína už v septembri, nezaujíma ma ako veľmi sa potím v emhádéčke. Milujem jesenné farby, témy, svieži ranný vzduch, hustú hmlu prevaľujúcu sa cez borovicami pokryté vrchy, ktoré na Dušičky vidno z cintorína v dedine kde býva moja babka.
Okej, jeseň tu síce ešte nie je v jej plnej kráse, ale v tejto sekcii by som vám aj tak už teraz rada odporúčila pár miest kam sa počas nej oplatí zatúlať, a ktoré v jesennom šate vyzerajú nádherne.